2. február / DEŇ ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA

Deň zasväteného života je tým dňom v roku, kedy si Bohu zasvätené osoby – rehoľníci a rehoľníčky – pripomínajú zasvätenie svojho života Bohu. V ten deň si pred miestnym biskupom symbolicky obnovujú svoje rehoľné sľuby (chudoby, čistoty a poslušnosti), zložením ktorých sa vydali na cestu nasledovania svojho Majstra a Pána, Ježiša Krista.

Deň zasväteného života zaviedol ešte v roku 1997 pápež Ján Pavol II. Stanovil, aby sa slávil 2. februára, v deň sviatku Obetovania Pána. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do baziliky sv. Petra vo Vatikáne rehoľníci a rehoľníčky z celého Ríma. Pápež pri tej príležitosti povedal: „Obetovanie Pána v chráme je výrečnou ikonou úplného odovzdania svojho života zvláštnym spôsobom pre tých, ktorí boli povolaní, aby v Cirkvi a vo svete uvádzali evanjeliové rady do praxe, a tým si osvojili Ježišove vlastnosti – panenstvo, chudobu a poslušnosť.“

Pápeža viedli tri dôvody, pre ktoré uznal za potrebné sláviť Deň zasväteného života. Prvým dôvodom je vyjadrenie vďaky Bohu za túto formu života, ktorý je pre Cirkev darom najvyššej hodnoty. Cirkev totiž verí, že účinnosť pre všetky svoje diela, ktoré koná navonok, v nemalej miere čerpá zo skrytých živín Bohu zasväteného života. Modlitba a obeta života podľa evanjeliových rád je ich zdrojom. Bohu zasvätený život je tiež svedectvom o novom živote, ktorý presahuje čas a priestor sveta, v ktorom žijeme. Rehoľníci odovzdaním svojho života Bohu poukazujú na reálnu existenciu hodnôt, ktoré síce vo viditeľnom (fenomenologickom) poriadku sveta nie sú zatiaľ viditeľné, ale ktoré sa raz stanú evidentnou skutočnosťou pre všetkých.

Druhý dôvod spočíva v tom, aby Boží ľud lepšie spoznal a ocenil zasvätený život. Na Deň zasväteného života sa množstvo laických veriacich schádza do chrámu, kde sa stretnutie rehoľníkov s biskupom koná. Tam majú možnosť počuť, či už kázeň, alebo prednášku o zasvätenom živote, ale tiež osobné svedectvo rehoľných osôb. Tiež sa o tomto dni intenzívnejšie uvažuje v katolíckych médiách. A tak veriaci si môžu nanovo pripomenúť, že materiálne bohatstvo nie je najvyššou hodnotou; ba že i chudoba môže byť pre človeka obohatením, ak je prežívaná s chudobným Kristom. Tiež sa laici môžu zamyslieť nad hodnotou čistoty a vernosti, a to uprostred sveta, v ktorom nevernosť a hrubá žiadostivosť narúša a ničí vzťahy medzi najbližšími. Konečne môžu veriaci prehodnotiť silu poslušnosti, ktorá je dnes považovaná skôr za slabosť. Poslušnosť a vzájomná podriadenosť vo vzťahoch, sa im môže zjaviť v novom svetle – nie ako nástroj zotročenia, ale ako prostriedok k harmónii.

A napokon tretí dôvod – ten sa dotýka priamo zasvätených osôb: Majú si v tento deň pripomenúť, aké veľké veci urobil v ich živote Pán. Mnohí si myslia, že do rehole ľudia vstupujú preto, lebo sa sklamali v láske, alebo pre nejaké zištné materiálne výhody, alebo zo sociálnych dôvodov. Ani jeden z týchto dôvodov nebol mojím motívom. Ja osobne som sa rozhodol pre zasvätený život preto, aby som sa vydal na cestu dokonalosti. A môžem po dvadsiatich rokoch života v tomto stave povedať, že spadli zo mňa mnohé okovy.

Svet, nielen veriacich, potrebuje svedectvo Bohu zasväteného života. Dnes sa hovorí o drancovaní planéty; nepomohlo by tu prehodnotenie evanjeliovej chudoby?! Veľa detí trpí, a následne i celý svet, z dôsledku rozbitých rodinných vzťahov; čo tak skúsiť sa zamyslieť nad čistotou, ktorú žijú Bohu zasvätené osoby?! Domáce násilie, ovládanie slabých mocnými, zotročovanie bezbranných; nemôže byť práve evanjeliová poslušnosť liekom na túto rozrastajúcu sa aroganciu moci?!

Deň zasväteného života je výzvou pre všetkých.