Podcast:
Jedna legenda hovorí, čo sa stalo potom, ako naši prarodičia v raji zhrešili a boli z neho vyhnaní. Ako kráčali – Adam a Eva smutní z raja, Adam si začal robil výčitky, že spolu so svojou ženou tak ľahko naleteli ľstivému hadovi a prišli o pokoj, šťastie a domov. Hlboko do srdca sa mu vryli slová Pána Boha, ktoré počul potom, čo prestúpil Boží príkaz. Zimomriavky mu chodili po chrbte, hlavne keď si neustále pripomínal slová: „Nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť. V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ Ako mu tieto slová zneli v ušiach, zmocnila sa ho veľká vnútorná bolesť a rozplakal sa. Plakal tak nahlas, že to začul aj Pán Boh, ktorý stál pri bráne raja, a pozeral na oboch, ako sa zronení vzďaľujú od raja. Ako na nich pozeral, prišlo mu ich ľúto. Uvedomil si, že Adam buď zabudol alebo prepočul jeho slová, ktoré povedal hadovi, keď mu predpovedal, že raz príde potomstvo ženy, ktoré ho zničí a tak raz navždy zmení osud Adama. Preto si Pán Boh v sebe povedal: „Adamovo srdce je vo veľkej tme, lebo prišiel o všetko a nezachytil môj prísľub vykúpenia. Nenechám ho však takto trápiť sa. Dám mu na cestu životom jeden veľký dar. Bude to síce len maličké svetielko, ktoré skryjem do jeho srdca, no bude mu vždy dodávať silu ísť ďalej a nikdy ho neopustí, ani v tých najtemnejších chvíľach života. Bude mu pripomínať, odkiaľ vyšiel a kam ide; kde je jeho domov. Bude mu pripomínať, že aj napriek jeho hriechu som pripravený mu odpustiť a očakávam ho pri sebe v raji. Bude mu dodávať istotu, že som stále s ním a že ho neopustím, lebo ho mám rád a nikdy sa ho nevzdám.“ A Pán Boh vložil do srdca Adama nádej.
Je to len legenda, ale predsa prináša hlboké posolstvo o človeku, jeho pôvode a cieli jeho života. Nádej je akoby pečaťou, natrvalo vtlačenou do nášho bytia. Boh si nás navždy poznačil, aby bolo zrejmé, že je náš Stvoriteľ a jemu patríme. Nielen veriaci človek, ale aj neveriaci, nosí v srdci nádej. Vyjadrujú to aj myšlienky rôznych pohanských filozofov a iných mudrcov, ako napríklad Cicerov výrok: Dum spiro, spero – Pokiaľ žijem, dúfam. Aj keď to, v čo dúfa tento filozof, môže byť nádej na uzdravenie, prežitie, úspech či lepšiu budúcnosť, predsa môžeme tvrdiť, že aj tieto nádeje, ktoré nepresahujú horizont tohto sveta, vyrastajú z koreňa nádeje, ktorú Boh vložil do srdca človeka.
Podľa učenia Katechizmu čnosť nádeje totižto zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka. Táto túžba je vlastne túžbou po Bohu, lebo Boh je nielen stvoriteľom človeka, ale aj prameňom jeho šťastia a cieľom jeho života. Keďže Boh vie, že iba v ňom nájde človek svoje šťastie a plnosť života, vedený láskou ho neustále priťahuje k sebe a povzbudzuje človeka, aby ho vytrvalo hľadal. Preto ho na cestu životom vybavil nádejou.
Nádej môžeme teda chápať jednak ako túžbu po šťastí, ale zároveň aj ako silu, s ktorou sa dá v živote počítať. Nie je to iba prázdne slovo či dobrý pocit. Je to skutočná sila, podobná pudu sebazáchovy, čiže vôľa prežiť za každých okolností. Človek je jednoducho stvorený pre život a nie pre smrť a zánik, chce mať budúcnosť, a preto hľadá všetko, o čo sa môže zachytiť, len aby prežil a zvládol nepriaznivú situáciu. Práve nádej je touto motivujúcou silou nevzdať sa.
V tomto Jubilejnom roku sme pútnikmi nádeje. Oživiť a posilniť našu nádej môžeme aj tým, že Bohu poďakujeme za tento dar jeho milosrdnej lásky. Možno nás ešte nikdy nenapadlo, poďakovať Bohu za dar nádeje. V tomto roku to môžeme urobiť, a to nie iba raz; môže sa to stať našou častou modlitbou. Pána Boha iste poteší naša vďačnosť, lebo ňou mu dáme najavo, že si pripomíname jeho lásku, s ktorou nás stvoril, milosrdenstvo, ktorým sa nad nami zľutoval, a túžbu, ktorou nás chce mať raz navždy pri sebe.
Modlime sa. Láskavý Bože, ďakujeme ti za dar nádeje, ktorou nás spájaš so sebou ako prameňom nášho života a pomáhaš nám vytrvať na ceste k tebe. Daj nám milosť, aby sme na to nikdy nezabudli, rástli vo vďačnosti a túžili po spoločenstve s tebou v nebeskej vlasti. O to prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
