Podcast:
Raz sa mi jeden známy priznal, čo sa mu stalo pri jednej z jeho prvých návštev Poľska. Boli s priateľom na návšteve u jednej rodiny a pri prechádzke mestom zachytil pri rozhovore, ako ich hostitelia spomenuli, že večer bude „kolacja“. Neštudoval síce poľštinu, ale bol presvedčený, že aj tak jej dobre rozumie. Preto keď počul tieto slová, prvé, čo ho napadlo, bolo, že na večeru budú koláče. Koláče mal veľmi rád a preto sa už tešil, že si pomaškrtí na poľských koláčoch. Keď nastal čas večere a domáci položili na stôl jedlo, nebol tam žiaden koláč. Preto si veľa na svoj tanier ani nenabral, lebo si chcel nechať miesto pre koláče. Predpokladal, že tie prídu na koniec, – ako to býva zvykom u nás na Slovensku. Takto prešiel čas večere a domáci začali pomaly odnášať zo stola. Stále čakal, že to už príde. Keď sa však nič nedialo, a uvedomil si, že domáci to myslia s ukončením večere vážne, potichu sa spýtal priateľa: „Čo bude s tými koláčmi? Veď nám povedali, že na večeru budú koláče.“ Priateľ sa na to srdečne zasmial a hovorí mu: „To si zle pochopil. „Kolacja“ po poľsky nie je koláč či koláče, ale večera.“ Môjmu priateľovi však nebolo v tej chvíli až tak do smiechu, pretože zistil, že sa sám dobehol. Keby sa bol uistil, čo znamená to slovo, nemusel by ísť spať s prázdnym žalúdkom.
Myslím, že život je plný takýchto príbehov, keď vyjde najavo, že sme sa stali obeťou vlastného klamu len preto, lebo sme sa nepresvedčili, či danej veci či slovu rozumieme správne. Takto sme dobehli samých seba.
Keď uvažujeme o nádeji, bude preto dobré, najskôr sa uistiť, na akú nádej my kresťania myslíme, keď používame toto slovo. Bolo by totižto zlé, keby sme žili v sebaklame. Dnes nie je núdza počuť či čítať o rôznych nádejach. Počúvame o nádeji na uzdravenie, o nádeji na pomoc, o nádeji na úspech, o nádeji na lepšiu budúcnosť… Nik asi nepopiera hodnotu týchto a podobných nádejí. No nádej, na ktorú sa my kresťania sústreďujeme v tomto Jubilejnom roku, je čosi iné. Preto je dobré položiť si otázku: Čo je vlastne tou nádejou?
V Katechizme nájdeme takúto definíciu: „Nádej je teologálna (čiže božská) čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého“ (KKC 1817).
K tomu môžeme dodať, že nádej je čnosť, ktorú nám vlieva sám Boh. Nedá sa získať nijakým cvičením, sebadisciplínou či napodobňovaním iných. Nie je ani produktom racionálneho uvažovania, nezlomnej vôle či túžob srdca. Sami od seba ju nedokážeme získať. Môžeme ju len prijať a rozvíjať. Boh nám ju vlieva do duše spolu s posväcujúcou milosťou, podobne ako aj vieru a lásku. Tieto čnosti nás robia schopnými zostávať v kontakte s Bohom a mať účasť na jeho živote. Nádej sa prejavuje tým, že dúfame v splnenie Božích prisľúbení, hlavne v prisľúbenie večného života. Nádej ďalej očisťuje naše očakávania, zameriava ich na nebeské kráľovstvo a prináša istotu, že s Božou pomocou dosiahneme večnú blaženosť. Neobmedzuje sa iba teda na tento svet, ale ho presahuje.
Pápež Benedikt XVI. vysvetľuje slová sv. Pavla Solúčanom: „Vy sa nemusíte zarmucovať ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13) a píše: „Tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľný aj život v prítomnosti“ (Spe Salvi 2).
Toto je naša, kresťanská nádej. Je opodstatneným očakávaním budúceho dobra, ktorým je sám Boh. Jej sila nám umožňuje čeliť prítomnosti, nech je už akákoľvek. Nie hrob je naša budúcnosť, ale nebo. Túto nádej chceme oživovať aj počas tohto roka. Preto si každý z nás môže zosobniť slová sv. Pavla Rimanom a modliť sa ich častejšie ako svoju strelnú modlitbu: „Nech ma Boh nádeje naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby som v sile Ducha Svätého oplýval nádejou.“ Amen. (porov. Rim 15,3)
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
