Podcast:
Misionára z Európy sa pýta raz jeden domorodý veriaci. „Viete, aký rozdiel je medzi vami Európanmi a nami, domácimi?“ Misionára prekvapila táto otázka, pretože tých rozdielov bolo viac; nebola to len farba pleti. No ešte viac ho prekvapila odpoveď, ktorú dostal: „Európan má hodinky, ale my máme čas.“ Misionár sa pousmial, lebo hneď postrehol, že odpoveď bola nielen humorná, ale viedla aj k zamysleniu. Hoci to dnes už celkom neplatí, lebo hodinky sa stávajú samozrejmosťou aj na iných miestach sveta, predsa je na tom kus pravdy. Máme síce hodinky, no nemáme čas; sme v neustálom zhone, utekáme z jednej aktivity do druhej. Mnohí sa tešia na to, keď už budú konečne na dôchodku, lebo si predstavujú, že budú mať dostatok času na všetko, čomu by sa radi venovali. No keď to už príde, ukáže sa, že to bola len ilúzia, lebo sú častokrát v takom istom zhone, ako predtým. Naozaj, čo z toho, ak človek má hodinky, ale nikdy nemá čas? Čas je oveľa väčšou hodnotou ako hodinky. Tie častokrát slúžia iba na to, aby nás upozorňovali, že už nemáme veľa času a treba sa poponáhľať.
Hoci tvrdíme, že nemáme čas, predsa to nie je celkom tak. Každý z nás má denne k dispozícii 24 hodín a je len na ňom, komu a čomu tento čas venuje: či ho len tak premárni alebo ho venuje čomusi zmysluplnému. Otázka času je vždy otázka mojich priorít. Na to, čo mám rád, si zvyčajne čas nájdem. Ak je Boh prioritou v mojom živote, nájdem si na neho čas; nájdem si čas na modlitbu. Modlitba je čas – venovaný Bohu.
Páter Luc Emmeric CSJ, známy exercitátor v nemecky hovoriacej časti Európy, raz povzbudzoval účastníkov duchovnej obnovy aj takýmito slovami: „Keď sa chcete modliť, môžete začať tým, že poviete Pánovi: ‚Pane, nemám toho veľa, čo by som ti mohol dať, ale mám čas. Ty si mi ho dal a teraz patrí mne. Môžem ním naložiť ako chcem. Tento môj čas chcem teraz venovať tebe. Je to môj čas, ale darujem ti ho. Chcem tu byť iba pre teba. Môj čas je mojím darom pre teba.‘“ Som presvedčený, že kto sa začne takto modliť, a úprimne ponúkne svoj čas Pánovi, nikdy sa nesklame. Môžeme povedať, že strácať čas s Pánom je jediná strata, ktorá sa vypláca; strácam čas ale získavam večnosť. Pán sa totižto vo svojej štedrosti zahanbiť nedá. Ak mu čosi dáme, on nám vráti oveľa viac.
O sv. Arnoldovi mnohí hovorili, že bol mužom modlitby. Osoba, ktorá ho k tomu viedla a bola mu vzorom, bola jeho zbožná matka. Deti ju nazývali: Modliaca sa matka. Z jej života poznáme udalosť, ktorá dosvedčuje, že modlitba nielen že nie je márnením času, ale okrem duchovnej posily, ktorú prináša, pomáha aj lepšie organizovať čas. Počas pracovných dní týždňa si Arnoldova matka vedela zorganizovať množstvo povinností tak, aby sa vždy mohla zúčastniť na svätej omši. Raz, keď všetci členovia rodiny odišli skoro ráno na pole, matka zostala sama doma. Keď sa napoludnie manžel vrátil domov a pri obede poznamenal, že dnes iste nebola v kostole, odpovedala: „Ak by som nebola bývala na sv. omši, vôbec by som nebola hotová s prácou. Keď som sa postarala o dobytok, zamkla som dvere a išla do kostola.“ A keď sa jej synom zdalo, že sa „priveľa“ modlí, a s úsmevom si ju doťahovali, že sa „premodlí až nad nebo,“ odpovedala: „Deti moje… môže niekoho unaviť modliť sa a rozprávať sa s Bohom?“
Modlime sa: Pane, aj ja ti dnes chcem poďakovať za dar času, ktorý si mi dal. Každý nový deň je tvorím darom. Dávaš mi čas, aby som ho dobre využil. Teraz ho chcem darovať tebe a chcem s tebou stráviť túto chvíľu. Je to môj dar pre teba. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
