Podcast:
Mladá pani je doma a upratuje. Z času na čas pozrie cez okno von do záhrady, kde sa hrá jej osemročný syn. Raz, keď sa opäť pozrie von, vidí ako jej syn sedí opretý chrbtom o kmeň stromu. Keďže tam sedí už dlhšiu dobu a nehýbe sa, jeho matke je to podozrivé a tak sa medzi nimi odohrá nasledovný dialóg: Janko, čo tam robíš? Nič. Musíš predsa niečo robiť. Povedz mi, čo robíš! Naozaj nerobím nič. Janko, neklam. Priznaj sa, čo tam robíš! Janka prekvapí táto nedôvera mamy a nevie, ako na to reagovať. V tom však uvidí vedľa seba v tráve malý kameň, zdvihne ho, hodí pred seba a povie: Hádžem kamene. Matka mu na to: Vedela som, že čosi také robíš. Okamžite s tým prestaň!
Je to síce humorný príbeh, no dotýka aj čohosi hlbšieho v našom živote. Odhaľuje náš pohľad na život, ktorý považujeme za správny a nazývame ho zodpovedným prístupom k životu a rozvíjaním našich talentov a darov. Dal by sa vyjadriť takto: Svoju vlastnú hodnotu ako aj zmysel života vidíme iba v tom, čo urobíme a dokážeme. Ak sa náhodou zastavíme, zamyslíme, dáme si voľno od práce, môže sa stať, že nás druhí začnú považovať za lenivcov, alebo aj my sami sa môžeme cítiť vinnými len preto, že momentálne nič nerobíme. Slová sv. Pavla: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3,10), sú v nás hlboko zakorenené.
No život nie je len o práci, či stálej aktivite. Všetko má mať svoj čas; aj oddych, ba aj modlitba. A modliť sa neznamená len vedieť odriekať modlitby, či zúčastňovať sa rôznych pobožností. Modliť sa znamená aj vedieť sa zastaviť, prerušiť kolobeh našich aktivít, stíšiť a zahĺbiť sa do seba a vojsť do svojho vnútra. Konkrétne tu myslíme na kontemplatívnu modlitbu, ktorá okrem iného znamená aj zotrvávanie v prítomnosti Boha, ktorý prebýva v našom srdci. Tajomnú prítomnosť Boha v duši človeka nám dosvedčuje Pán Ježiš, keď hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Boh prebýva v duši, ktorá je v stave milosti. Skutočnosť, že Boh prichádza ku nám, aby v nás prebýval, je veľkým darom, ktorému by sme mali venovať pozornosť. Ak máme doma hosťa, snažíme sa mu venovať, a nie ignorovať ho. Sme však takí aj voči Bohu? Boh mi je blízko. Som aj ja blízko Boha?
Zaujímavý obraz tejto prítomnosti použil jeden nemecký mystik: „Boh je vždy doma. Sme to my, čo sme vonku.“ Chcel tým povedať, že Boha možno stretnúť vo svojom vnútri. My sa tam však dostávame len zriedkavo, lebo sme natoľko zaneprázdnení záležitosťami tohto sveta, že nemáme čas na Boha. Sme akoby stále „vonku“, a len málokedy „doma“. Keď sa však modlíme, vtedy sme „doma“, lebo sme pri ňom a s ním. Kde je Boh, tam je náš pravý domov.
Tí, čo chodia do kúpeľov, majú radi bazény s termálnou vodou pre ich blahodarné účinky na organizmus. „Ponáranie sa“ do tajomstva Boha, žijúceho v nás, má podobné účinky pre našu dušu. Božie svetlo prežaruje naše vnútro a zaháňa všetku temnotu, Božia milosrdná láska lieči všetky zranenia, a Božia blízkosť prináša dôveru, istotu a pokoj.
Sv. Arnolda fascinovala táto hlboká pravda viery, okolo ktorej vybudoval celý svoj duchovný život. Keď písal alebo rozprával o prebývaní Boha, používal výraz „trojitý trón“; Boh prebýva na svojom „tróne“ v nebi, v Najsvätejšej Oltárnej sviatosti a v duši človeka, ktorý je v stave milosti. A svojich misionárov povzbudzoval nasledovne: „Rozjímanie o trojitom Božom tróne nám pomôže pochopiť, akú obrovskú hodnotu má misijná práca. Predstavme si, že by sme mohli pozerať do sŕdc všetkých ľudí, ktorí sú v stave milosti. Videli by sme ich srdcia celé zaliate svetlom a v strede svätého trojjediného Boha. Aký by to bol len úžasný pohľad!“ Misionári sa preto nemali štítiť nijakých obetí, len aby mohli trojjedinému Bohu pripraviť takéto „tróny“ v dušiach ľudí, čiže, aby krstom mohol v nich Boh prebývať svojou milosťou.
Modlime sa: Nech žije svätý Trojjediný Boh v našich srdciach a v srdciach všetkých ľudí! Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
