Podcast:
Iste sme už počuli príbeh o štyroch sviečkach na adventnom venci, ktoré sa začali rozprávať. Prvá sviečka vzdychla a povedala: “Volám sa mier. Moje svetlo síce svieti, ale ľudia žiaden mier nedodržujú.” Jej svetielko bolo čím ďalej slabšie, až nakoniec celkom zhaslo. Po chvíli sa ozvala druhá sviečka: „Volám sa viera. Zdá sa mi, že som zbytočná, lebo ľudia sa už o Boha nezaujímajú. Načo mám ešte horieť?“ Miestnosťou zavial prievan a druhá sviečka zhasla. O slovo sa prihlásila tretia sviečka. „Volám sa láska. Už nemám dosť sily, aby som ďalej horela. Ľudia vidia len samých seba a nikoho iného.“ A s posledným záchvevom zhaslo i toto svetlo… Vtom vošlo do miestnosti dieťa, pozrelo sa na sviečky a povedalo: „Vy predsa musíte horieť, a nie byť zhasnuté!” A takmer sa pustilo do plaču… Vtom sa dostala ku slovu i štvrtá sviečka a povedala: „Neboj, sa, pokiaľ ja horím, môžeme znovu zapáliť i ostatné sviečky. Volám sa nádej.” Dieťa od tejto sviečky zapálilo zápalku a rozsvietilo znovu ostatné sviečky.
Nik nepochybuje o dôležitosti nádeje v živote človeka. Držíme sa jej ako záchranného lana, lebo vieme, že kde je nádej, tam je budúcnosť a život. Avšak nádej veriaceho človeka neznamená, že sa nám nič zlé nestane a vo všetkom budeme mať úspech. Nádej veriaceho je hlboké presvedčenie, že Boh splní nie všetky naše želania, ale všetky svoje prisľúbenia. Kto žije v nádeji, túži po nebeskom kráľovstve ako po svojom pravom šťastí, živí sa modlitbou a nespolieha sa na vlastné sily, ale na milosť Ducha Svätého. Žiť v nádeji znamená presvedčenie, že Boh nás ani v nešťastí neopustí, a že sú pravdivé slová sv. Pavla: „Tým, čo ho milujú, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Teda, že môžeme nájsť zmysel aj v neúspechu a utrpení, lebo vieme, že sú súčasťou nášho rastu vo svätosti a že Boh ich dokáže premeniť na požehnanie. Nádej je úžasnou silou, lebo nám pomáha vstať vždy keď padneme, nevzdať sa duchovnom boji a vytrvať na ceste.
Povedané jednoducho: Môžem stratiť všetko: manželku, manžela, rodičov, deti, priateľov, postavenie, prácu, peniaze, dobré meno, ba dokonca i zdravie a životnú silu. Ľudsky povedané: Nemám už nič, stratil som všetko. A predsa to nie je pravda. Keď si myslím, že už nemám nič, tak stále ešte mám niečo: môžem sa začať modliť. Modlitba nielen živí moju nádej, ale sa stáva aj mojou nádejou.
Blížiaci sa Svätý rok 2025 sa nesie v duchu témy: „Pútnici nádeje“. V jeho logu vidno postavy, zastupujúce celé ľudstvo na jeho životnej púti. Prvá z postáv sa drží kríža, ktorý v spodnej časti prechádza do tvaru kotvy. Je to znak nielen viery, ktorej sa človek drží, ale aj nádeje, ktorú nikdy nemožno opustiť, pretože je potrebná vždy, najmä však časoch najväčšej núdze. To isté platí aj o modlitbe. Kiež by sme si preto počas Svätého roka 2025 osvojili výzvu sv. Pavla: „Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2,11-13).
Pekným svedectvom povzbudenia k nádeji je aj Arnoldov list pátrovi Freinademeztovi do Číny. Píše mu: „Čím väčšia je núdza, tým väčšie bude svetlo a sila! Len naďalej odvážne dúfaj v Pána! Je nemožné, aby opustil tých, čo v neho skladajú svoju nádej… Takže, keď okolo teba zúri búrka, nevzdávaj sa. Pri každej vyčíňajúcej búrke a víchrici si všímame len víchor, dážď a temnotu; nevidíme slnko. Ale búrka pominie, vietor sa utíši, mraky sa roztvoria a na čerstvo zúrodnenú zem opäť zasvieti teplé Slnko. Takto to bude aj s Tebou. Postav sa búrke ako dub a posilňuj svojich spolubratov.“
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
