Podcast:
Ticho nie je slovo, ktoré by sa často vyskytovalo v našom jazyku. Podobne sa zdá, že ticho nie je ani vyhľadávané v dnešnom skôr hlučnom svete. Sú však situácie, keď ho používame, ba dokonca po tichu aj túžime. Ak napríklad povieme niečo bez uváženia alebo v hneve, čo nás neskôr mrzí, zvykneme si pomyslieť: „Mal som byť radšej ticho.“ Alebo ak sa v rozhovore nemôžeme dostať ku slovu, lebo druhá stránka len rozpráva a rozpráva, začneme sa v duchu pýtať: „Kedy už konečne prestane a bude ticho?“ No a ak bývame v paneláku a náš sused je v noci veľmi hlučný, podráždi nás to, ideme ku jeho dverám, zazvoníme a dôrazne ho poprosíme: „Buďte prosím vás ticho! Už je nočný kľud a chceme sa vyspať!“
Vo svete plnom moderných komunikačných prostriedkov nie je ľahké nájsť ticho, a už vonkoncom nie zamilovať si ho. Mnohých z nás ticho vyrušuje, ba dokonca sa ho aj bojíme; nevieme čo s ním. Stalo sa pre nás symbolom prázdnoty, s ktorou si nevieme poradiť. Preto si radšej pustíme televízor, rádio, hudbu, vyhľadáme niekoho, s kým sa môžeme porozprávať… Sme zvyknutí stále čosi robiť, hýbať sa, byť v pohybe, ale nie zastaviť sa a stíšiť sa.
Pre veriaceho človeka však ticho nie je prázdne. Je naplnené Božou prítomnosťou. Sv. Ján z Kríža hovorí, že ticho je Božou rečou. Ak sa chceme stretnúť s Bohom, ak sa chceme s ním rozprávať, čiže modliť sa, nie je to možné bez toho, aby sme si zamilovali ticho. Keď Pán Ježiš učil o modlitbe, dal aj takúto radu: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,6). Tieto slová sa nevzťahujú len na izbu, kde bývame, ale aj na „komôrku nášho srdca“, kam sa máme utiahnuť, aby sme tam zostali sami s Bohom, „ktorý vidí aj v skrytosti“, teda vie všetko, čo je v našom srdci ešte predtým, než by sme mu o tom porozprávali. V tichu sa zjednocujeme s Ježišovou modlitbou, ako je to krásne vyjadrené v Katechizme: „V tomto tichu, neznesiteľnom pre „vonkajšieho“ človeka, nám Otec vyslovuje svoje vtelené, umučené, zosnulé a vzkriesené Slovo a Duch synovstva nám dáva účasť na Ježišovej modlitbe“ (KKC 2717).
Modlitba je rozhovor s Bohom; nemá byť monológom, ale dialógom. Naša modlitba však častokrát pozostáva zo slov: Buď Boha o niečo prosíme, alebo ho chválime a ďakujeme mu, ale zabúdame, že aj Boh nám chce čosi povedať. Iba v tichu dokážeme načúvať Bohu. A o to ide v modlitbe; nielen o rozprávanie, ale aj o načúvanie. Dennodenne počúvame tisíce slov, ale to, čo skutočne potrebujeme, je počuť Boha. Ochotou načúvať dávam Bohu najavo, že ma zaujíma to, čo mi chce povedať, k čomu ma chce pozvať a čo pre mňa pripravil. Načúvaním mu akoby hovorím: „Pane, som tu. Viem, že potrebujem tvoje slovo, ktoré mi ukazuje cestu a dáva život. Preto, hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“
Sv. Arnold miloval ticho. Bolo pre neho bránou na vstup do Božej prítomnosti. Tak ako jeho misijné domy dýchali atmosférou modlitby, tak isto v nich vládlo aj ticho. No Arnold miloval nielen vonkajšie ticho, ale aj ticho vo svojej duši. Píše o tom v liste, ktorý zaslal z kňazského seminára svojej matke: „Vonku je ešte stále tma. Sedím vo svojej izbičke, vedľa mňa horí sviečka a predo mnou je obraz Krista. V mojej duši je ticho, hlboké ticho. Cez tmu sa ku mne práve prediera zvuk zvona z niektorého z kostolov. Volá veriacich, aby zanechali svoje lôžka a prišli do kostola, kde sa chystá sláviť najsvätejšia Pánova obeta. Je to blažený pocit.“ Prvú hodinu dňa, kým je ešte tma, venuje modlitbe a tichému rozjímaniu, ako aj písaniu blahoželania svojej matke. V tomto tichu srdca začína tušiť prítomnosť Boha vo svojom srdci. Táto tajomná prítomnosť ho preniká, zmocňuje sa ho a napĺňa celú jeho bytosť posvätnou bázňou.
Modlime sa: Svätý trojjediný Bože, ty si milovník ticha. Nauč aj nás stíšiť sa a zamilovať si ticho, lebo len tak budeme schopní stretnúť sa s tebou a počúvať tvoj hlas. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
