Podcast:
Hoci už nežijeme v komunizme, počas ktorého sa mnohí vysmievali z náboženstva, zosmiešňovali pravdy viery a veriacich pokladali za „menejcenných“, pretože nemali tzv. „vedecký svetonázor“, predsa sa aj dnes stretneme s čímsi podobným. Nedávno si istý pán vzal na mušku tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku a dosť sarkasticky sa do nich „zahryzol.“ Sú to pre neho len vzletné slová, ktoré nič neznamenajú a len zakrývajú neznalosť alebo strach tých, ktorí sa ku nim hlásia. „Viera? Pravdy viery? To je to, čo vy kresťania nazývate, keď niečomu nerozumiete a neviete o tom nič fundovane povedať. Láska? Čo to má byť? Veď každý koná len pre svoj vlastný prospech. Ak aj niekomu urobíš dobre, robíš to pre to, aby si sa potom ty sám cítil dobre. A nádej? Večnosť? Prestaň už snívať a uvedom si, že smrťou je všetkému koniec. Treba sa s tým zmieriť a nie vymýšľať rozprávky o nebi a tak klamať sám seba.“
Iste sa v bežnom živote stretáme s takýmito či podobnými názormi tzv. „moderných a pokrokových“ ľudí, pre ktorých my veriaci patríme skôr do „múzea“, než do modernej spoločnosti. Keď čítam či počúvam podobné postoje nemôžem sa ubrániť dojmu, že sú vyslovené ľuďmi, ktorým sa vo všeobecnosti darí a sú ešte pri plnej životnej sile. No nie som si istý, či aj vtedy, keď sa ocitnú na smrteľnej posteli a uvedomia si trpkú pravdu, že je naozaj všetkému koniec, či sa v nich nevynorí myšlienka: A čo ak je predsa len život po smrti? A čo, ak tí kresťania majú pravdu? Budú aj v takýchto momentoch naďalej sebaisto tvrdiť, že je jednoducho všetkému koniec a s tým sa už nič nedá robiť? Alebo predsa len začnú pochybovať o svojom presvedčení a pootvoria dvere nádeji na večnosť? Život nás presvedčuje o tom, že jestvujú prípady obrátenia na smrteľnej posteli. Sú znakom toho, že človek vo chvíli, keď stratil všetky pozemské istoty, začal hľadať tú jedinú pravú – Boha.
Vráťme sa však k názorom, ktoré zosmiešňujú život viery. Treba povedať, že takéto a podobné názory by nás nemali viesť k tomu, aby sme začali skrývať svoju vieru, ale skôr k tomu, aby sme sa prehĺbili v tom, čo veríme a dúfame. Povzbudzuje nás k tomu aj sv. Peter, keď píše, aby sme boli „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás“ (porov. 1 Pt 3, 15).
A preto si aj my môžeme položiť otázku: Čo je vlastne základom našej nádeje? O čo sa opierame, keď počítame s večnosťou? Pápež Benedikt nám vo svojej encyklike o nádeji ponúka takúto odpoveď: „Boh je základ nádeje – nie hocijaký boh, ale Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti: každého jednotlivca a ľudstvo ako celok… Len jeho láska nám dáva možnosť vytrvať deň čo deň so všetkou striedmosťou, bez toho, aby sme stratili elán nádeje vo svete… A jeho láska je pre nás súčasne zárukou, že existuje to, čo len matne cítime, a predsa vnútri očakávame: život, ktorý je „skutočným“ životom“ (Spe salvi 31).
Základom našej nádeje je sám Boh. Znamená to, že nemáme skladať svoju nádej do ničoho iného, do nejakej ideológie, spoločenského systému, svojich známostí, bohatstva, vplyvu… Iba v Bohu je naša nádej. Od neho máme očakávať konečné dobro a spásu. Keby sme vkladali svoju nádej do čohosi iného, triafali by sme vedľa, pretože nič a nik iný nám nedokáže zabezpečiť konečné dobro a šťastie. V Katechizme čítame: „Nič nie je viac vhodné posilniť našu vieru a nádej ako hlboké presvedčenie, ktoré je vtlačené do našej duše, že Bohu nie je nič nemožné“ (KKC 274). Boh, ktorý ma miluje, ma nielenže chce urobiť šťastným, ale pretože má všetku moc vo svojich rukách, môže to aj urobiť. A keďže Boh je verný svojim prisľúbeniam, ktoré nám dal, môžeme dúfať, že ich aj splní.
Modlime sa: Všemohúci Bože, do teba vkladám všetku svoju nádej. Spolu so Žalmistom (Žalm 71) chcem vyznať: „V teba, Pane, som dúfal; nebudem zahanbený naveky. Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi… Lebo ja, Pane, túžim za tebou, ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti.“ Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
