Chceš byť misionárom?

Čo pre teba znamená byť misionárom?

3. mája 2020

Slová povolania

Drahí bratia a sestry!
Dňa 4. augusta minulého roku na 160. výročie smrti svätého farára z Arsu som sa
rozhodol poslať list kňazom, ktorí svoj život denne obetujú povolaniu od Pána – slúžiť
Božiemu ľudu.
Pri tej príležitosti som si zvolil štyri kľúčové slová – bolesť, vďačnosť, odvaha a
chvála – aby som sa kňazom poďakoval a povzbudil ich v tejto službe. Myslím si, že dnes
pri príležitosti 57. svetového dňa modlitieb za duchovné povolania, môžem tieto slová
znovu použiť a adresovať ich celému Božiemu ľudu, na pozadí evanjeliového rozprávania
o jedinečnej skúsenosti, ktorú zažili Ježiš a Peter počas nočnej búrky na Tiberiadskom
jazere (porov. Mt 14, 22 – 33).

Po rozmnožení chlebov, ktoré vyvolalo u zástupu nadšený údiv, prikázal Ježiš svojim, aby nastúpili do loďky a odišli na druhý breh, pokým sa rozlúči s ľuďmi. Obraz tejto plavby cez jazero nám istým spôsobom pripomína cestu naším životom. Aj loď nášho života pomaly napreduje, pričom stále nepokojne hľadá šťastný prístav, pripravená čeliť nebezpečenstvám mora, ale aj príležitostiam, ktoré poskytuje. Zároveň však túži, aby ju
kormidelník otočil a dal jej konečne ten správny kurz. Zavše sa nám môže prihodiť, že sa stratíme, že sa necháme obalamutiť prízrakmi, namiesto toho, aby sme sledovali svietiaci maják vedúci nás do bezpečného prístavu, či vzopreli sa protivetru ťažkostí, pochybností a obáv.

To sa udialo aj v srdci učeníkov, ktorí boli povolaní nasledovať Učiteľa z Nazareta a mali sa rozhodnúť preplaviť sa na druhý breh. Museli spraviť odvážne rozhodnutie opustiť svoje istoty a vydať sa nasledovať Pána. To nebolo nijaké pokojné dobrodružstvo: prichádza noc, fučí silný protivietor, loď sa zmieta vo vlnách a hrozí im, že ich premôže strach z toho, že to nedokážu a nesplnia náročné povolanie.

Evanjelium nám však hovorí, že na tejto dobrodružnej, neľahkej ceste nie sme sami. Akoby Pán vniesol úsvit do srdca za noci, keď prichádza k učeníkom, kráčajúc po rozbúrených vodách, a volá Petra, aby mu prišiel po vlnách oproti. Keď ho vidí potápať sa, zachráni ho a napokon nastúpi na loďku a utišuje vietor.

Prvé slová povolania sú teda vďačnosť. Navigovať loď nášho života tým správnym smerom nie je úloha, ktorú máme splniť len vlastnými silami, a ani nezávisí od toho, po akej ceste sme sa rozhodli ísť. Uskutočnenie nás samých a našich životných plánov nie je matematickým výsledkom toho, čo sme si zvolili vo svojom izolovanom „ja“; naopak, je to predovšetkým odpoveď na povolanie, ktoré prichádza zhora. Je to Pán, kto nám ukazuje
breh, na ktorý máme ísť, a kto nám ešte prv dáva odvahu vstúpiť do loďky; je to on, kto sa ešte predtým, ako nás povolal, stáva naším kormidelníkom, aby nás sprevádzal, aby nám ukazoval smer, aby zabránil nášmu stroskotaniu na útese nerozhodnosti; ba dokonca, aby nás urobil schopnými kráčať po rozbúrených vodách.

Každé povolanie sa rodí z tohto milujúceho pohľadu, s ktorým nám Pán išiel
v ústrety možno práve vtedy, keď bola naša loďka v zajatí búrky. „Povolanie je nielen nejaká naša voľba, ale ešte viac je to odpoveď na nezištné povolanie Pána“ (List kňazom, 4. augusta 2019); preto ho dokážeme objaviť a objať, len ak sa naše srdce otvorí vďačnosti a dokážeme vnímať, že Boh prechádza naším životom.

Keď učeníci vidia Ježiša, ako sa – kráčajúc po vodách – približuje, spočiatku si myslia, že ide o prízrak a majú strach. No Ježiš ich hneď upokojuje slovami, ktoré by stále mali sprevádzať náš život a našu cestu povolania: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (v. 27). Práve toto je druhé slovo, ktoré by som vám chcel zveriť: odvaha.

To, čo nám často bráni kráčať, rásť, vybrať si cestu, ktorú nám Pán vytýčil, sú prízraky, ktoré rozrušujú naše srdce. Keď sme povolaní zanechať náš bezpečný breh a prijať nový životný stav – ako je manželstvo, služobné kňazstvo, zasvätený život – prvou reakciou je často „prízrak nedôverčivosti“: to nie je možné, aby toto povolanie bolo pre mňa; skutočne
je to správna cesta? Chce Pán toto skutočne odo mňa?

A postupne v nás narastajú všetky tie úvahy, zdôvodnenia a kalkulácie, ktoré nás vedú k strate nadšenia, zmätku a k tomu, že ostaneme paralyzovaní na brehu, z ktorého sme mali odísť: veríme, že sa nám to dostalo omylom, že nie sme toho hodní, že sme jednoducho uvideli prízrak, ktorý treba zahať.

Pán vie, že zásadné životné rozhodnutie – ako rozhodnutie zosobášiť sa alebo zasvätiť sa osobitným spôsobom jeho službe – si vyžaduje odvahu. Pozná naše otázky, pochybnosti, ktoré zmietajú loďku nášho srdca, a preto nás uisťuje: „Neboj sa, ja som s tebou!“ Viera v jeho prítomnosť, v to, že nám ide oproti a sprevádza nás aj keď na mori je búrka, nás oslobodzuje od apatie, ktorú som už raz definoval ako „nasladlý smútok“ (List kňazom, 4.
augusta 2019), teda od tej vnútornej skľúčenosti, ktorá nás blokuje a nedovolí nám okúsiť krásu povolania.

V Liste kňazom som hovoril aj o bolesti, ale tu by som chcel toto slovo pretlmočiť inak a hovoriť o námahe. Každé povolanie zahŕňa úsilie. Pán nás volá, pretože chce, aby sme boli ako Peter schopní „kráčať po vodách“, teda vziať do rúk svoj život a dávať ho do služby evanjeliu, deň čo deň konkrétnymi spôsobmi, ktoré nám Pán ukazuje, osobitne v rôznych formách povolania – laickom, kňazskom či zasvätenom živote. My sa však podobáme na apoštola Petra: hoci máme túžbu aj nadšenie, zároveň sme poznačení slabosťou a obavami.

Ak dovolíme, aby nás premohli myšlienky na to, aká zodpovednosť nás čaká – v manželskom živote či kňazskej službe – alebo aké ťažkosti sa môžu vynoriť, potom rýchlo odvrátime zrak od Ježiša a tak, ako Peter, riskujeme, že sa utopíme. Naopak, práve v našej krehkosti a biede nám viera umožňuje ísť v ústrety zmŕtvychvstalému Pánovi a zvíťaziť aj nad búrkami. On nás totiž drží za ruku, keď z únavy alebo zo strachu hrozí, že sa utopíme, a dáva nám nevyhnutný elán, aby sme naše povolanie mohli prežívať s radosťou a nadšením.

Napokon, keď Ježiš vstúpi do loďky, vietor ustane a vlny sa upokoja. Je to krásny obraz toho, ako Pán koná v našom živote i v nepokojoch dejín, zvlášť, keď zažívame búrku: prikáže opačným vetrom, aby stíchli, a sily zla, strachu či rezignácie už viac nad nami nemajú moc.

V špecifickej situácii povolania, ktoré máme žiť, nás tieto vetry môžu strhnúť. Myslím na tých, ktorí berú na seba dôležité úlohy v občianskej spoločnosti, na manželov, ktorých nie náhodou rád nazývam „statočnými“, a osobitne na tých, čo prijali zasvätený život a kňazstvo. Viem o vašej únave a osamelosti, ktoré zaťažujú srdce, o riziku zvykovosti, ktorá postupne uhasína žeravý oheň povolania, o bremene neistoty a nestálosti našich čias, či strachu z budúcnosti. Odvahu, nemajte strach! Ježiš je pri nás, ak ho uznávame ako jediného Pána nášho života, podáva nám ruku a pevne nás uchopí, aby nás zachránil.

Vtedy sa náš život aj uprostred vlnobitia otvorí chvále. A to je posledné slovo povolania, ktoré má byť aj pozvaním, aby sme pestovali vnútorný postoj Najsvätejšej Márie, ktorá bola vďačná za to, že Boží pohľad spočinul na nej; odovzdala vo viere svoje obavy a nepokoje, s odvahou prijala toto povolanie a spravila zo svojho života večný chválospev na Pána.

Drahí priatelia, želám si, aby Cirkev – zvlášť na tento svetový deň, ale aj počas bežnej pastoračnej činnosti v našich spoločenstvách – kráčala touto cestou služby povolaniam a získavala pre to srdcia všetkých veriacich. Tak bude každý môcť s vďačnosťou objaviť povolanie, ktoré mu Boh adresuje; nájsť odvahu povedať mu svoje „áno“; zvíťaziť nad únavou vo viere v Krista a napokon darovať svoj život ako chválospev na Boha, pre svojich blížnych a pre celý svet. Nech nás Panna Mária sprevádza a oroduje za nás.

Rím pri svätom Jánovi v Lateráne 8. marca 2020, na Druhú pôstnu nedeľu.

František

Text v pdf. formáte:

Štyrmi kľúčovými slovami posolstva Svätého Otca, čiže „slovami povolania“, sú: vďačnosť, odvaha, námaha a chvála. Pápež sa v nich inšpiroval svojím minuloročným listom, ktorý adresoval kňazom pri 160. výročí smrti svätého farára z Arsu. Aplikoval ich na evanjeliový príbeh z Matúšovho evanjelia o búrke na Tiberiadskom jazere a o Petrovej skúsenosti s kráčaním po mori (Mt 14,22-33).

1. slovo: vďačnosť

„Obraz tejto plavby cez jazero nám istým spôsobom pripomína cestu naším životom“, píše Svätý Otec. Aj my, tak ako Ježišovi učeníci, sa máme „rozhodnúť preplávať na druhý breh: urobiť odvážne rozhodnutie opustiť svoje istoty a vydať sa nasledovať Pána“. To však zahŕňa i viaceré komplikácie.

„Každé povolanie sa rodí z tohto milujúceho pohľadu, s ktorým nám
Pán išiel v ústrety, možno práve vtedy, keď bola naša loďka v zajatí
búrky“, píše pápež a vysvetľuje: «Povolanie je nielen nejaká naša voľba, ale ešte viac je to odpoveď na nezištné povolanie Pána» (List kňazom, 4. augusta 2019); preto ho dokážeme objaviť a objať, len ak sa naše srdce otvorí vďačnostia dokáže prijať Božiu zmenu do nášho života.“

2. slovo: odvaha

Po vďačnosti je ďalším „slovom povolania“ odvaha, ktorú si zásadné
životné rozhodnutie  – či už manželstvo, zasvätený život či kňazstvo –
vyžaduje. Svätý Otec vysvetľuje:

„Pán pozná naše otázky, pochybnosti, ktoré zmietajú loďku nášho
srdca, a preto nás uisťuje: „Neboj sa, ja som s tebou!“ Viera v jeho
prítomnosť, v to, že nám ide oproti a sprevádza nás, aj keď na mori je
búrka, nás oslobodzuje od apatie, ktorú som už raz definoval ako
„nasladlý smútok“ (List kňazom, 4. augusta 2019), teda od tej vnútornej skľúčenosti, ktorá nás blokuje a nedovolí nám okúsiť krásu povolania.“

3. slovo: námaha

Na ceste povolania sa nevyhneme námahe, sme poznačení i vlastnou slabosťou a strachom, pripomína pápež:

„Myslím na tých, ktorí berú na seba dôležité úlohy v občianskej
spoločnosti, na manželov, ktorých nie náhodou rád nazývam „statočnými“, a
osobitne na tých, prijmú zasvätený život a kňazstvo. Viem o vašej únave
a osamelosti, ktoré zaťažujú srdce, o riziku zvykovosti, ktorá postupne
uhasína žeravý oheň povolania, o bremene neistoty a nestálosti našich
čias, či strachu z budúcnosti. Odvahu, nemajte strach! Ježiš je pri nás,
ak ho uznávame za jediného Pána nášho života, berie nás za ruku a pevne
nás drží, aby nás zachránil.“

4. slovo: chvála

Posledné „slovo povolania“ je chvála. Ide o vnútorný postoj Panny
Márie, ktorý sme aj my pozvaní v sebe pestovať, vysvetľuje v posolstve
Petrov nástupca a na záver dodáva:

„Moji drahí, želám si, aby Cirkev – zvlášť na tento svetový deň, ale aj počas riadnej pastoračnej činnosti v našich spoločenstvách – kráčala touto cestou služby povolaniam, prelomiac ľady v srdci každého veriaceho, aby každý mohol s vďačnosťou objaviť povolanie, ktoré mu Boh adresuje, našiel odvahu povedať „áno“, zvíťazil nad únavou vo viere v Krista a napokon, aby svoj život venoval ako chválospev na Boha pre bratov a celý svet. Nech nás Panna Mária sprevádza a oroduje za nás.“

Prevzaté: https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2020-03/styri-slova-povolania-vyslo-posolstvo-na-svetovy-den-modliti.html

Andreas Tapken spísal päť predpokladov, ktoré možno považovať za akési základné kompetencie, ktoré by mali byť vlastné kandidátovi na kňazský či zasvätený život. Tvoria určitý základ, ktorý človeku umožňuje s náležitou flexibilitou zvládať zmeny, ktorými človek prechádza v oblasti zasväteného života, a to tak, aby bol schopný na tieto premeny reagovať ľudsky a duchovne tvorivým a zdravým spôsobom.

1. Hľadať Boha

Svätý Benedikt (pozri 58. kapitolu jeho Reguly) odporúča, aby sa pri prijímaní konkrétneho človeka do noviciátu dbalo na to, či „naozaj hľadá Boha“. To isté platí pre kňazov a rehoľníkov ostatných spiritualít – kto chce byť kňazom či rehoľníčkou, musí byť hľadačom Boha. Je skôr vzácnosťou, keď sa na začiatku formácie u niekoho dá hovoriť už o zrelej a dobre formovanej skúsenosti duchovného života. Je skôr pravidlom, že kandidáti prichádzajú do seminára či k bránam kláštorov z mnohých najrôznejších dôvodov: slúžiť druhým ľuďom, pracovať s mladými, pretože milujú liturgiu, alebo ich ovplyvnil príklad ich farára či sestier, ktoré majú vo farnosti, pretože prekonali významnú skúsenosť modlitby na nejakom veľkom stretnutí, napríklad na Svetových dňoch mládeže či v Taizé… Táto zmes rôznorodých motivácií je na začiatku úplne normálna, ale počas formácie by sa jednotlivé motivácie mali ujasniť a kde to bude potrebné aj prečistiť. Ústrednou otázkou, ktorú si potrebujeme položiť, je, či medzi týmito motiváciami je čosi dôležité, čo má niečo dočinenia s Bohom. Je medzi nimi obsiahnutá nejaká autentická skúsenosť s Bohom, túžba po Bohu či aspoň hlboké tušenie, ako je Boh pre môj život dôležitý? Dotýka sa prípadne toto tušenie reálnej existencie a osobnosti kandidáta? Nie je od veci nechať si rozprávať o doterajších duchovných skúsenostiach a tiež o pocitoch, ktoré ich sprevádzali. Práve v tom je totiž ľahšie vidieť, nakoľko bola tá ktorá skúsenosť autentická a hlboká a či v nej je alebo nie je prítomné akési jadro, na ktorom možno prípadne ďalej stavať. Ako sme už povedali, zďaleka nie všetci ľudia so záujmom o kňazstvo či zasvätený život prichádzajú už na vysokom stupni duchovnej zrelosti. Avšak bez určitého vnútorného pnutia, neopísanej túžby nemôže vyrásť pravá duchovná osobnosť. V rehoľnej komunite či v seminári sa toto hľadanie Boha a duchovné túžby môžu rozvinúť, ale musí tu byť v zásade čosi prítomné už na začiatku hľadania. Toto duchovné jadro už prítomné v osobnosti kandidáta môže byť ďalej kultivované a obohacované, ale nemôže byť „vyrobené“.

2. Stabilná identita

Jedným z najdôležitejších predpokladov pre zasvätený život je rozvoj osobnej identity. Na nej sa totiž stavia citová zrelosť, schopnosť vzťahu a sebadarovanie, schopnosť stať sa zdravou súčasťou komunity a riadiť sa zdravým úsudkom. Práca na vlastnej identite je veľmi zložitý proces, ktorý opäť začína dávno pred kňazskou či rehoľnou formáciou, ktorou je človek ovplyvňovaný a stimulovaný a pokračuje aj po kňazskej vysviacke či rehoľných sľuboch. Výraz identita znamená v zásade sa poznať či cítiť sa „vo svojej koži“, mať zdravý vzťah k sebe samému. Znamená vedieť zaobchádzať s vlastným myšlienkovým svetom, nebyť bezradný tvárou v tvár vlastnému konaniu a pocitom, vedieť, odkiaľ som vyšiel a byť schopný povedať, kam by som si prial ísť. Vopred počítajme s tým, že súčasná postmoderná kultúra sťažuje formovanie stabilnej identity. Dnes hovoríme o tekutej spoločnosti, o fragmentovanej identite. Hlboká existenciálna neistota a strach z rozhodovania dnes sprevádza mladých ľudí, ktorí stále viac odsúvajú definitívne rozhodnutie. Podobne aj proces psychického zrenia a vývoja, ktorý predtým zvyčajne končil vo veku okolo 20-25 rokov, dnes sa posunul skôr ku tridsiatke a niekedy aj ďalej. Formovanie identity je ambivalentný proces, ktorý sa nevyhne mnohým napätiam, v ktorých je potrebné nájsť prepojenie medzi duchovným svetom a ostatnými oblasťami ľudského života. Duchovná skúsenosť a rozhodnutie pre určité povolanie sú totiž iba jedným aspektom ľudskej identity, aspektom, ktorý je často v protiklade s ďalšími početnými životnými možnosťami a ponukou hodnôt, s ktorými sa kandidát stretáva vo svojom voľnom čase, medzi priateľmi, v rodine, prostredníctvom médií, a toto všetko bezpochyby ovplyvňuje hlboké vrstvy našej osobnosti. Ak tieto rôzne prvky, ktoré sú súčasťou našej identity, nebudú medzi sebou viesť dialóg, riskujeme, že naše zásadné životné rozhodnutie pre tú či onú cestu stratí v určitej chvíli svoju presvedčivosť, bude pociťované ako niečo cudzie a nakoniec bude opustené. Stále viac sa hovorí o „naratívnej identite“: nakoľko som schopný rozprávať o svojom živote druhým ľuďom, vtedy dostáva môj život i pre mňa nový zmysel, vzniká určitá osobná identita. Rôzne čiastočky identity majú byť rozprávaním poskladané do zmysluplného celku. Úlohou formátora je sprevádzať tento proces rozvíjania osobnej identity a napomôcť kandidátovi vyjadriť prítomné napätia, ktoré toto hľadanie sprevádzajú, otázky a s nimi spojené konfliktné body tak, aby sa mohli stať súčasťou tejto naratívnej identity. Tu môžu plniť určitú úlohu aj psychológovia zasväteného života.

3. Schopnosť mať rád a darovať svoj život

Ide o viditeľné kritérium, ktoré nám dovoľuje hodnotiť, či identita daného človeka dozrela. Niektoré zo znamení, či dotyčný človek má tieto schopnosti, sú: schopnosť pracovať pre druhých, nebojí sa toho, čo je nové a neznáme, zaujíma sa o svet druhých ľudí a vychádza druhým ústrety. Občas sa môžu objaviť fázy špecifickej zameranosti na seba a egoizmu. Ide o úplne normálne obdobie, ktoré je dôležité pre utváranie osobnosti. Ľudia, ktorí ním prešli, sa potom obvykle cítia zrelší a schopnejší lepšie žiť pre druhých. Tieto obdobia nemožno zamieňať s narcizmom, kde prevažuje krúženie okolo seba samých, sklon k dramatizácii vlastného prežívania a povýšenosti, prehnaná starostlivosť o seba a využívanie iných k vlastnému prospechu. V tomto postoji možno ťažko nezištne byť s druhými ľuďmi, komunita je zneužívaná ako prostredie sebapresadenia. Za týmto narcistickým správaním sa často skrýva veľmi krehká a roztrieštená osobnosť, ktorá potrebuje pomoc zvonku, aby svoje správanie upravila. Je potrebné povedať, že kňazská služba aj rehoľný život vyžaduje schopnosť sebadarovania, lásky a úcty k druhému človeku, teda schopnosti, ktoré narcistická osobnosť nie je schopná rozvinúť.

4. Spiritualita spoločenstva

Štruktúry, v ktorých dnes pracujeme aj žijeme, sú zvyčajne veľmi komplexné a vyžadujú schopnosť spolupráce. Nejde o čisto praktickú záležitosť, ale o spiritualitu spoločenstva, ktorú má pestovať ako rehoľná komunita, tak aj kňaz, ktorý má byť vo svojej farnosti služobníkom spoločenstva a jednoty. K tomu je však potrebné, aby dotknuté osoby poznali a na vlastnej koži zakúsili zdravý komunitný život, ktorý nevzniká len tým, že spolu niekde bývajú alebo pracujú ako skupina kresťanov. Zvlášť u kňazov môže byť problémom ich skoršia formácia zameraná na to, aby dokázali byť osamelými bojovníkmi vo vinici Pánovej, žiť v duchovnej i praktickej osamelosti štýlom života, ktorý sa takmer nelíši od životného štýlu dnešných singles. Hoci dnes mnoho kňazov a adeptov na rehoľný život volá po spoločenstve, je potrebné konštatovať, že v ňom nevedia žiť, pretože si roky (bez toho, aby to spozorovali) utvárali pomerne individualistický spôsob života. Preto sa tiež mnohí komunitného života boja, hoci po ňom zároveň aj túžia. Je to dané aj tým, že duchovná dimenzia spoločného života je nám z väčšej časti dnes cudzia a bolo by potrebné, aby sme k nej postupne dospeli, pretože je svedectvom a súčasne prítomnosťou Krista (nie teda len z praktických dôvodov).

5. Ochota sa učiť

Uvedené predpoklady takmer žiadny kandidát vo chvíli, keď vstupuje do seminára alebo sa stáva súčasťou rehoľného spoločenstva, zvyčajne nemá. Je potrebné, aby sa k nim „prežil“, aby ich nadobudol, hoci občas aj so značnými ťažkosťami. Preto tiež je veľmi dôležitý tento posledný predpoklad: kandidát by mal byť ochotný učiť sa. Dotýkame sa tak jeho spôsobilosti vedieť reálne zhodnotiť svoje schopnosti a možnosti, ale aj jednoducho ochoty nechať sa vtiahnuť do určitého procesu rozvoja, spojeného s otvorenosťou pre stále nové učenie sa, a to po celý život. Táto schopnosť kráčať, vyvíjať sa robí z kandidáta pravého duchovného pútnika. Jedna z kľúčových otázok, ktoré si teda musíme klásť vo chvíli, keď máme niekoho prijať do seminára či do procesu rehoľnej formácie, znie: Chce sa tento človek tiež niečo naučiť? Je ochotný vstúpiť do onoho súčasne duchovného i ľudského procesu, ktorý často vedie k spochybneniu našich obvyklých postojov, východísk, predstáv? Je ochotný na sebe niečo meniť a chápať formáciu ako celoživotný proces, ktorý sa nekončí rehoľnými sľubmi či kňazským svätením? Negatívna odpoveď na tieto otázky zvyčajne sprevádza známky určitej pasivity zo strany kandidáta, nepružnosť a silne obranné pozície ako časť základnej štruktúry osobnosti. Naopak, pozitívne znamenie predstavuje pružnosť, tvorivosť a otvorenosť novým podnetom, záujem o svet a ochota vstúpiť do vlastných vnútorných mechanizmov a postojov, chuť k dialógu a k reflexii o vypočutých témach.

Preklad textu: sr. Monika Skalová FMA

Článok bol uverejnený v časopise „Hlasy z domova a v misií“ 2/2019

Časopis môžeš nájsť na linku: https://hlasy.verbisti.sk/archiv2019/hlasy_februar_2019.pdf

Rehoľný kňaz aj rehoľný brat patria do určitého rehoľného rádu. Každý rád je založený na to, aby plnil konkrétnu potrebu Cirkvi cez rôzne služby. Môže ísť napr. o učenie, modlitbu či misijnú službu ako je to v prípade nášho rehoľného spoločenstva, Misionárov verbistov. Kňazi vykonávajú hlavne sviatostnú službu, akou je slúženie svätej omše a vysluhovanie sviatostí. Bratia sa venujú rozličným špecifickým apoštolátom v závislosti od charizmy kongregácie. Svoju misionársku službu však vykonávame v bratskej jednote (Konšt.104).

Ako bolo vyššie vysvetlené, rehoľný kňaz patrí do niektorého rehoľného rádu. Každý z nich je založený pre plnenie konkrétnej potreby v Cirkvi prostredníctvom rôznych služieb. Rehoľný kňaz môže byť pridelený na rôzne miesta a pre rôzne služby, tam, kde je činná jeho rehoľná kongregácia. Diecézny kňaz primárne patrí pod biskupa podľa diecézy, teda špecifickej geografickej oblasti Cirkvi riadenej biskupom. Kňaz slúži spravidla v rámci tejto oblasti vo farnosti, ale môže byť tiež zapojený do inej služby akou je napr. administratíva, komunikácia a učenie, alebo sa môže stať nemocničným či väzenským kaplánom. Diecézny kňaz neskladá rehoľné sľuby, ale sľubuje čistotu a poslušnosť svojmu biskupovi. Obaja, rehoľný aj diecézny kňaz vykonávajú sviatostnú službu.

Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Je však 5 vecí, ktoré môžu pri rozhodovaní pomôcť:
1. modli sa – hovor o tom s Bohom,
2. rozprávaj sa o tom s človekom, ktorému dôveruješ
3. zhodnoť svoje talenty a zručnosti,
4. nájdi si duchovné sprevádzanie
a 5. vstúp do formácie.

Modlitba pomáha načúvať Božiemu volaniu. Boh ku nám tiež hovorí prostredníctvom druhých ľudí. Máš talenty a zručnosti zhodné s potrebou Cirkvi a potrebou misijnej kongregácie? Skúsený duchovný vodca môže pomôcť objaviť Božiu prítomnosť v tvojom živote. Ak máš pocit, že ťa Boh volá do rehoľného života, formácia ti pomôže rásť a ešte jasnejšie pochopiť svoje povolanie.

Aj v tomto prípade je dôležité prosiť Pána o pomoc a svetlo Ducha Svätého pri výbere. Pri rozlišovaní tvojej jedinečnej odpovedi na Božie volanie do služby je potrebné hľadať rehoľný rád alebo diecézu, ktorá je pre teba najvhodnejšia, porovnať svoje výnimočné dary a talenty s úlohami kongregácie. Všade tam, kde je potrebné misijné úsilie Cirkvi, tam je potreba misionárov Spoločnosti Božieho slova.

Väčšina členov rehoľnej komunity používa iniciálky za menom na identifikáciu rehoľnej kongregácie, do ktorej patrí. SVD sú iniciálky latinského Societas Verbi Divini, po slovensky: Spoločnosť Božieho Slova. Na Slovensku sme však často nazývaní aj ako verbisti alebo misionári verbisti.

Misionári verbisti slúžiaci v rôznych krajinách nosia habit či rímsku košeľu s kolárikom alebo oblečenie vhodné pre rehoľníka.

„Charizma“ pochádza z gréckeho slova charis znamenajúce milosť. Zatiaľ čo milosť je dar, ktorý prijímame od Boha bez akéhokoľvek nášho pričinenia, ako misionári Spoločnosti Božieho slova zdieľame túto milosť využívaním našich vlastných darov pre dobro druhých a na hlásanie Božieho Slova. Táto milosť alebo charizma rástla v duchu nášho zakladateľa, Sv. Arnolda Janssena, a odráža sa na živote našich medzinárodných komunít a v našej službe. Misionári Božieho Slova skladajú sľuby zasvätenej čistoty, evanjeliovej chudoby a apoštolskej poslušnosti. Učíme sa jazyky a kultúru tých, ktorým slúžime, a sme otvorení opustiť svoju rodnú krajinu pre službu v ktorejkoľvek z misií našej Spoločnosti.

Spoločnosť Božieho Slova pokrýva širokú paletu služieb, ktoré nie sú limitované: služba vo farnosti a vysluhovanie sviatostí; služba ľuďom na okraji spoločnosti, vzdelávacie a náboženské školenia a učenie; evanjelizácia; programy a služby pre mládež, dospelých a rodiny; programy pre laických spolupracovníkov; služby v zdravotníctve; programy pre formáciu seminaristov; poradenstvo a služba kaplánov; angažovanie sa v ekonomike, pre mier a spravodlivosť.

Verbisti dnes slúžia v 80 krajinách na celom svete s počtom členov okolo 6 000. Ohlasujeme Evanjelium a zdieľame Božie Slovo svojim životom, prácou, učením a zdieľaním s druhými v mnohých oblastiach. Spoločnosť narástla do štyroch hlavných misijných zón: AFRAM (Afrika), ASPAC (Ázia/Pacifik), PANAM (Amerika), a EUROPE.

Áno. Misionári verbisti sú najväčšou medzinárodnou misionárskou kongregáciou v Rímskokatolíckej cirkvi.

Tradične bol život modlitby v Spoločnosti Božieho Slova vedený jedným alebo kombináciou troch zasvätení zvlášť dôležitých pre sv. Arnolda Janssena, nášho zakladateľa: zasvätenie sa Panne Márii, zasvätenie sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a zasvätenie sa Duchu Svätému. Od Druhého vatikánskeho koncilu odzrkadľuje naše napodobňovanie Krista vychádzanie Božieho Slova z lona Otca a vtelenie Svätej Trojice. To je pre nás misionárov vzor vychádzania do sveta. Ako kandidát formácie bude tvoj program zahŕňať čas komunitných ako aj osobných modlitieb. V rámci komunitnej modlitby je základom denné slávenie svätej omše a modlitba breviára.

Formácia je cestou spoznávania a rozvoja, ktorá ti pomáha rásť tak duchovne, ako aj osobnostne. Formácia ti pomáha pripraviť sa na záväzok slúžiť Božiemu ľudu a umožňuje ti uistiť sa, že Boh ťa volá stať sa misionárom Spoločnosti Božieho Slova.

Formačný program Spoločnosti Božieho Slova zahŕňa päť hlavných oblastí: ľudský, duchovný, intelektuálny, medzikultúrny a akademický program. Začína sa prípravou v postuláte, ktorý spravidla trvá jeden rok. Postulát má pomôcť uľahčiť prechod zo svetského prostredia do rehoľného. Postulant žije v komunite, študuje, spoznáva bratský život, život služby a modlitby. Po ňom nasleduje prijatie do noviciátu, ktorý trvá taktiež jeden rok. Ide o prvý oficiálny rok rehoľného života a pri jeho ukončení môže novic požiadať o zloženie prvých rehoľných sľubov. Potom dáva opakovane žiadosť na skladanie 2.-6.tich rehoľných sľubov na jeden rok počas formácie, 7.me sľuby sú tzv. Doživotné sľuby.  Popri štúdiu (6 rokov) sa študenti zúčastňujú duchovných obnov, aktivít v rámci kostolného spoločenstva, liturgie a sú duchovne sprevádzaní. Počas štúdia je súčasťou formačného programu istá pastoračná skúsenosť, kedy má seminarista na jeden rok prerušené štúdium a získava praktické skúsenosti zo života vo farnosti. Teda naša formácia k doživotným sľubom trvá približne 8 rokov, no správny rehoľník sa formuje celý život. 

Áno. Ako seminarista študent alebo brat kandidát máš možnosť voľna počas Vianočných sviatkov a v lete cez prázdniny. Študenti, ktorí zložili svoje dočasné sľuby, vykonávajú počas leta rôzne služby na akciách SVD na rôznych miestach.

Prvým krokom je kontaktovať zodpovedného za pastoráciu povolaní, ktorý rád zodpovie všetky tvoje otázky a bude ťa viesť počas tohto procesu.

Podľa Konštitúcií Spoločnosti Božieho Slova, tí, ktorí sú zodpovední za pastoráciu povolaní berú do úvahy tieto kritéria a vlastnosti uchádzača :

• psychické a fyzické zdravie
• pôvod zo zdravého rodinného prostredia
• zbožnosť primeraná veku
• dostatočné nadanie na požadované štúdium
• sociálne správanie
• aktívna účasť na živote Cirkvi
• otvorenosť
• a záujem o misijnú činnosť a misijné povolanie.

V súčasnosti ponúkame približne trikrát do roka duchovné cvičenia pre chalanov vo veku do 30 rokov, ktoré sa konajú buď priamo v seminári, alebo v niektorej z našich komunít. Tiež je možnosť prísť na víkend do seminára. Ide o možnosť navštíviť seminár a dozvedieť sa viac o Spoločnosti Božieho Slova. Návštevníci stretnú členov komunity a zažijú denný program študentov. Ten zahrňuje čas na modlitbu, sv. omšu, školu a osobnú interakciu medzi študentami. Môžeš stretnúť našich misionárov a porozprávať sa s jedným zo zodpovedných za pastoráciu povolaní. Tiež budeš mať čas si oddýchnuť a zažiť čas v spoločenstve rehoľníkov.