Dejiny (02): VERBISTI V MADUNICIACH A MOČENKU

Podcast:

Príchodom pátrov Alberta Floriána a Jána Česlu i rehoľných bratov Ignáca Pacáka a Modesta Grűβa do Maduníc začala nová etapa v dejinách pôsobenia Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku. Spoločnosť ešte neuvádzala svoje pastoračné pôsobenie v Maduniciach na Slovensku ako oficiálnu misiu, stalo sa tak až príchodom do Močenku, avšak i napriek tomu bol základom ďalšieho rozvoja úspešný začiatok práve na fare neskoršieho biskupa Michala Bubniča. Nebyť jeho pomoci a súhlasu biskupa Karola Kmeťka, príchod verbistov na Slovensko by nebol tak jednoduchý a rýchly. A ako môžeme čítať v spomienkovej knihe k 25-ročnému výročiu pôsobenia rehole na Slovensku: „Keď sme začali misijné dielo na Slovensku, nedoniesli sme k tomu žiadneho kapitálu: naším kapitálom bola len dôvera v Boha a v pomoc nášho slovenského ľudu. Nesklamali sme sa. Našli sme veľké porozumenie u našich arcipastierov ako aj u ľudu. Naši arcipastieri nás privítali ako poslaných od Boha a slovenský ľud pretekal sa v obetavosti, kedykoľvek sme o to požiadali. … Tieto predpoklady: pomoc Božia, priazeň našich arcipastierov, nadšenie a obetavosť nášho ľudu, boly[1] nám pevnou zárukou, že sa nám naše misijné dielo podarí …“

„Misia“ Spoločnosti v Maduniciach

Misia pátra Alberta Floriána, dočasného správcu farnosti v Maduniciach, bola po odchode Michala Bubniča bežným pastoračným pôsobením, zameraným predovšetkým na pokrytie potrieb farnosti. Zmena nastala po príchode pátra Česlu, ktorý začal, ako madunický kaplán, pastoráciu miestnej mládeže. Okrem výchovného pôsobenia sa rozbehla i akási forma pastorácie povolaní, nakoľko predstavy o „misii“ na Slovensku nehovorili o farskej pastorácii, ale predovšetkým o apoštoláte získavania nových duchovných povolaní pre misie. Ako vo svojich spomienkach uvádza neskorší páter Peter Lajcha SVD, „… čoskoro sa po okolí rozšírila zvesť, že na fare v Maduniciach sú kňazi, ktorí prijímajú chlapcov, aby z nich vychovali kňazov – misionárov.“

Tieto ciele si však vyžadovali viac než len farskú pastoráciu, i keď na začiatok i takýto priestor isto postačoval. Pokiaľ mala na Slovensku prebiehať výchova a formácia budúcich misionárov, bolo potrebné zabezpečiť otvorenie „výchovného ústavu pre mládež“, ktorý by okrem formácie ponúkal i možnosť štúdia na gymnáziu, čo by bolo východiskom pre budúce štúdium filozofie a teológie. To však nebolo na fare v Maduniciach reálne.

Pátri a bratia pôsobiaci v Maduniciach vnímali pomery na miestnej fare vzhľadom na plány a predstavy, ako nevyhovujúce, i preto uvažovali o ďalšom postupe. S prosbou o pomoc sa obrátili na najpovolanejšieho, nadšenca, podporovateľa misií a Spoločnosti, miestneho biskupa Karola Kmeťka. S jeho pomocou a ochotou sa rehoľná komunita, po čosi viac ako polročnom pôsobení v Maduniciach, koncom leta 1923 presťahovala do nových priestorov v Močenku. Biskup ponúkol misionárom svoj biskupský kaštieľ, i keď ešte pred Močenkom boli v ponuke usadenia rehole miesta ako Skalka pri Trenčíne a dokonca, podľa spomienok pátra Šebestu, i Šaštín.

Komunita sa v tomto čase pomaly rozrastala. Netvorili ju len pátri a rehoľní bratia, ale jej súčasťou sa od jesene mali stať i chovanci, tzv. alumni, ktorí boli do výchovného ústavu – na štúdia prijímaní od leta 1923. Prijímacie pohovory s nimi viedli páter Florián alebo páter Česla na fare v Maduniciach. Pohovory neboli zamerané na skúšanie vedomostí, či poznatkov. Šlo predovšetkým o vyjadrenie vďačnosti samotnému uchádzačovi ako i jeho príbuzným, že Bohu a svetovým misiám ponúkajú ako dar a prostriedok svojho syna, ako i povzbudenie, že život darovaný Bohu a zasvätený misiám je vzácny a pre spásu ľudských duší potrebný. Takto sa slová vďačnosti a povzbudenia stali v začiatkoch akýmsi „prijímacím pohovorom“ do Misijného domu a formácie v Spoločnosti Božieho Slova.

V letných mesiacoch roku 1923, kedy rehoľa začala prvýkrát prijímať chovancov, sa ich prihlásilo 16. Z toho boli hneď šiesti práve z Maduníc. Ostatní pochádzali z blízkych i vzdialenejších obcí.

Misijný dom Sedembolestnej Panny Márie v Močenku

Na jeseň 1923 preniesla rehoľa svoje provizórne sídlo v Československu do Močenka. Svoje letné sídlo, biskupský kaštieľ, im ponúkol do užívania nitriansky biskup Kmeťko. Išlo o klasicistickú stavbu zo 40. rokov 19. storočia. Misijný dom Sedembolestnej Panny Márie mal slúžiť na prípravu misijného dorastu.

Misijný dom bol slávnostne otvorený 18. augusta 1923. 24. septembra rehoľa prijala prvých chovancov v počte 23. Prví šestnásti sa prihlásili za chovancov ešte v Maduniciach, ďalší po otvorení domu v Močenku. Prvým rektorom domu sa stal Albert Florián, prefektom chovancov Ján Fajkus, ktorému ako podprefekt vypomáhal Ján Česla. Do komunity patril i páter Félix Drevek a dvaja rehoľní bratia: Modestus Grűβ a Ignác Patzak.

Situácia v novozaloženom misijnom dome však nebola ľahká. Nadšenie verbistov bolo veľké, no pociťoval sa akútny nedostatok financií. Aj preto sa prostredníctvom časopisu Hlasy z katolíckych missií snažili rehoľníci vyzývať čitateľov, aby koľko môžu, pomohli pri zabezpečení žiakov, a tak pri príprave dorastu, z ktorého sa mohli stať budúci misionári. Čitateľov časopisu Hlasy bolo veľa, avšak oveľa viac mali iné periodiká. I preto na Vianoce 1923 vyšiel v novinách Slovák článok Dôstojnému kat. Duchovenstvu a veriacemu ľudu celého Slovenska! V tomto článku sa nitriansky biskup Karol Kmeťko a prvý predstavený Misijného domu v Močenku obrátil na slovenskú katolícku verejnosť, aby predstavili zmysel a úlohu Misijného domu v Močenku. Taktiež aby predstavili jeho činnosť a zásluhy pre Cirkev na celom svete. Autori článku apelovali na kňazov a rodičov, aby viedli deti a mládež im zverené, resp. svoje deti k misijnému povolaniu: „Kat. rodičia obetujte vaše k temu povolanie cítiace detky missiám! Bez pochyby v našom kat. slovenskom ľude mnohí majú dar missionárskeho povolania.“ V článku zaznela i trojaká výzva, adresovaná duchovenstvu i verejnosti. Bola to výzva – prosba o modlitbu a obetu, pomoc pri získavaní povolaní a pomoc materiálna.

Ďalšie problémy, ktorým museli obyvatelia Misijného domu v Močenku čeliť, bola veľká vzdialenosť od väčšieho mesta, úradov, železnice a škôl, odkiaľ by mohli prichádzať učitelia a zabezpečovať výučbu chovancov – gymnazistov.

Kým v roku 1923 mali verbisti v Močenku 23 chovancov, v budúcom roku ich už bolo 55. Starali sa o nich šiesti pátri (A. Florián, J. Fajkus, F. Drevek, A. Jarmer, J. Česla a A. Weiner) a siedmi rehoľní bratia (Abundanc, Crescens, Nikander, Ticián, Ignác, Ľudovít a Rochus). Záujem o štúdium a formáciu bol zo strany slovenskej verejnosti veľký. S niečím takýmto nepočítali rehoľníci ani miestny biskup. A tak bolo potrebné už od druhej polovice roka 1924 hľadať spôsob, ako rozšíriť kapacitu domu alebo zriadiť ďalší.

V roku 1925 boli v Močenku štyria pátri (A. Jarmer, F. Drevek, J. Česla a A. Weiner), šiesti rehoľní bratia (Abundanc, Crescens, Nikander, Ticián, Ignác, Ľudovít a Rochus) a 50 chovancov. V roku 1926 bolo v Močenku päť pátrov (J. Fajkus, F. Drevek, J. Česla, A. Weiner a A. Lazecký), štyria rehoľní bratia (Abundanc, Crescens, Rochus a Inocenc), deväť postulantov a 88 chovancov. V roku 1927 boli v Močenku traja pátri (J. Česla, A. Weiner a A. Lazecký), päť rehoľných bratov (Abundanc, Crescens, Rochus, Inocenc a Reginald), sedem postulantov a 55 chovancov.

V roku 1928, po dokončení stavby nového Misijného domu Matky Božej v Nitre na Kalvárii, ukončil Misijný dom Sedembolestnej Panny Márie v Močenku svoju činnosť.

Spracované podľa:

Gerboc, Tomáš: Spoločnosť Božieho Slova v Československu počas komunistického režimu v rokoch 1948 – 1968. Trnava : Dobrá kniha, 2021. 256 strán. ISBN 978-80-8191-333-4

Popis fotografií:

A Páter Albert Florián SVD

B Študenti – chovanci Misijného domu

C Študenti – chovanci Misijného domu

D Študenti – chovanci Misijného domu

[1] Toto je prepis, inak by tam malo byť samozrejme „boli“, ale nechal som to v pôvodine. (túto poznámku neuvádzať v texte, to uvádzam len pre ozrejmenie)