KEĎ SA BOH STANE BLÍZKYM

Duchovná meditácia so Simeonom Novým Teológom

Podcast:

Niektoré pravdy neprichádzajú cez slová, ale ako svetlo. Ako ticho, ktoré neznamená prázdno, ale prítomnosť. Ako chvíľa, v ktorej sa všetko v nás stíši a zrodí sa otázka: Čo je pravý život?

Evanjelium odpovedá jednoducho: „Toto je večný život: aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3). Nie len vedieť o Ňom, ale poznať Ho. Byť s Ním. Nežiť len zo seba, ale z Jeho svetla.

Simeon Nový Teológ, byzantský mystik a mních z prelomu 10. a 11. storočia, zakúsil toto svetlo ako všetko prenikajúci oheň. Jeho modlitby nie sú akademickými úvahami, ale zvolaním srdca, ktoré sa dotklo Boha. Jeho teológia sa rodí zo živej skúsenosti. Zo svetla, ktoré ho celého preniklo a premenilo.

Vo svojich hymnoch (Hymnus 2, 75–85) hovorí ako ten, koho srdce bolo naplnené pravým svetlom: poznaním Boha. Jeho slová sa stávajú duchovným Magnifikátom, piesňou duše, ktorá zakúsila dar neporovnateľnej blízkosti:

„Ďakujem Ti za dar života.
Ďakujem ti, že si mi dal poznať Teba, môj Bože,
a uctievať Ťa, lebo toto je život:
poznať Teba, jediného Boha…“

Je to nenápadné — a predsa v tom spočíva veľkosť. Poznať Boha neznamená iba túžiť po Ňom, ale otvoriť sa Mu celým srdcom. Ako keď sa v nás náhle objaví svetlo, ktoré nie je z tohto sveta.
Simeon hovorí o poznaní, ktoré premieňa. O stretnutí, ktoré zanechá v duši plameň, a ten horí aj vtedy, keď sa všetko iné zdá byť tmou.

„…ktorý si stvoril nebo,
si nezrodený, nestvorený,
bez začiatku, jediný.“

Tu už nejde len o vyznanie viery. Ide o zverenie sa Prameňu všetkého. Boh, ktorý je, ktorý nemá začiatok ani koniec — ten sa zjavuje ako Otec. Nie ako vzdialený vládca, ale ako ten, ktorý pozná a sprevádza. Ktorý sa zjavuje nie v blesku, ale v šepote.

„Dal si mi spoznať aj Tvojho Syna,
zrodeného z Teba,
a Svätého Ducha, ktorý z Teba vychádza…“

Najsvätejšia Trojica — tajomstvo lásky, ktorá sa skláňa. Svetlo, ktoré prichádza jemne ako ranný lúč; láska, ktorá sa rozdáva bez hluku; prítomnosť, ktorá neopúšťa.
Otec, ktorý sa daruje; Syn, ktorý zostupuje do temnôt, aby ich premenil; Duch, ktorý dýcha nový život tam, kde všetko stíchlo.
Nejde o príbeh odvahy — ide o dotyk Boha, ktorý sa skláňa až na dno, kde sa v tichu rodí dôvera a nádej.

„…jedinú Trojicu, hodnú každej chvály,
uctievanú a oslavovanú
každou dušou obdarenou rozumom…“

Každý, kto kráča cestou viery, je pozvaný k tejto chvále. Nie ako k povinnosti, ale ako k odpovedi.
Chváliť znamená žiť v pravde o Bohu a o sebe. Znamená prebývať vo svetle, ktoré uzdravuje, ktoré nežiari len pre niektorých — ale pre každého, kto túži. Kto sa pýta. Kto verí, že aj jeho meno je zapísané v Božom srdci.

„Tebe patrí sláva nad všetku slávu,
na zemi i v nebi.“

Simeon končí chválou, ktorá nevychádza len z pier, ale z celej premenenej duše. A my môžeme s ním potichu pridať svoj hlas, ako v tej svätej Noci, keď svetlo zvíťazilo nad tmou:
Tebe, Pane, patrí všetko. Chvála, vďaka, oddanosť.
Nech zem plesá, lebo okovy smrti už nemajú moc.
Nech svetlo Tvojej prítomnosti rozjasní aj naše vnútro,
a nech naše srdce spočinie v Tebe — v tichu, v pokoji, navždy.

—

Pane, ďakujeme Ti za dar života.
Nauč nás poznávať Ťa tak, ako Simeon — nie hlavou, ale srdcom.
Daj, aby naša duša chválila Tvoju slávu na zemi i v nebi.
Lebo si živý. A Teba poznať je život. Amen.

Text: P. Juraj Begany SVD