Ľudové misie

Ťažko je vracať sa domov tomu, kto nepozná svojho otca.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať. (Lk 15, 11 – 32)

Myslela som si, že som dobrá katolíčka, aj keď nechodím na nedeľnú omšu, nemodlím sa v kostole a nechodím ku sviatostiam. Myslela som si, že dobre katolícky žijem, až kým som sa nestretla s Lauren. Obidve sme boli učiteľky v katolíckej škole. Zo začiatku som si o nej myslela, že je čudná. Hovorila mi príbehy o svätých a ja som sa jej pýtala: „Ako vieš, že tento príbeh je pravdivý?“ Nazývala ma „kaviarenskou katolíčkou“, ženou, ktorá dodržiava len tie cirkevné predpisy, ktoré jej vyhovujú. Bola som tehotná a nechcela som zo svojho dieťaťa vychovať „kaviarenského katolíka“. Rozhodla som sa preto, že pôjdem na svätú spoveď. Bolo to pre mňa nesmierne ťažké, lebo otcova výchova sa vo mne bila s tým, čo som sa naučila u Lauren. Urobila som si zoznam svojich hriechov a žasla som, aký je dlhý. Bola som zronená a taká nervózna, až som sa triasla. Lauren ma zaviedla k otcovi Patovi. Bol veľmi milý. Jeho prvá veta: „Začnime modlitbou“, ma úplne upokojila. Prečítala som svoj zoznam a on trpezlivo počúval. Všetko som priznala. Nevyzeral, že je zo mňa sklamaný, nepovedal mi, že som zlý človek, nenazval ma hriešnicou, ani mi nepovedal, že pre mňa niet viac miesta v Katolíckej cirkvi. Povedal mi, že Boh ma miluje a chcel ma mať „bližšie pri sebe“. Odvtedy chodievame na spoveď aj ja, aj môj manžel, aj moje deti. Viem, že môj život sa v ten deň zmenil. Už nie som „kaviarenská katolíčka“ a zatiaľ som nezbadala, že by to hrozilo mojim deťom. Som Pánu Bohu vďačná za to, že v Katolíckej cirkvi nebola zrušená svätá spoveď.

Na príbehu o márnotratnom synovi môžeme pozorovať jednu z udivujúcich podôb Božej lásky. Napriek tomu, že človek pred Bohom uteká, Boh človeka neopúšťa. Nenechá ho v jeho biede, ktorú si sám zavinil. Boh sa nevzdáva. Príbeh o márnotratnom synovi je príbehom o mne, o tebe, o každom jednom z nás. Každý z nás má za sebou svoje úteky od Boha, od Božej lásky. Každá naša cesta vyznania hriechov a pokánia je návratom do otcovho domu.

Keď človek urobí skutok, ktorý je v rozpore s jeho svedomím, pocíti vinu. V tej chvíli má dve možnosti. Buď vinu skryje vo svojom vnútri, alebo ju vyzná.  Zmierenie s hriechom a teda aj so zlým konaním, vyvoláva pomalé tvrdnutie srdca. Tak ako alkohol spôsobuje tvrdnutie pečene. Ak tvrdne pečeň, trpí len postihnutý. Ak človeku tvrdne srdce, tak trpia aj ľudia okolo neho a on to pocíti ako posledný. Ježiš Kristus si bol vedomý, že človek sa potrebuje od hriechu oslobodiť. Preto prišiel, aby zomrel za naše hriechy a ustanovil sviatosť zmierenia. Ľudia, ktorí zahodili spoveď, pocítili, že potrebujú niekoho, kto im ju nahradí. Ak povieš svoju minulosť psychiatrovi, napíše ti tabletky na spanie. Ak povieš svoju minulosť psychológovi, naučí ťa, ako na ňu zabudnúť.  Ak povieš svoju minulosť kňazovi – vložíš ju Ježišovi do rúk a On ju uzdraví.               

To, čo ma zväzuje, sú moje slabosti, moja neschopnosť prekonať to, čo ma ubíja, jednoducho –  môj hriech. Nie vždy je ľahké sa  k nemu priznať. Bolesť vyznania hriechu však nie je nič v porovnaní s bolesťou, ktorú spôsobuje hriech, ktorý nás spútava a zväzuje. Hriech sa nedá „odrobiť“- vrátiť všetko naspäť, čiže chcieť, aby sa to vôbec nestalo.  Hriech sa však dá odpustiť. Z odpustenia plynie nová sila k radosti a k láske.

Otázky na zamyslenie:

1. Aký smer má môj momentálny život? K Otcovi, alebo od Otca?
2. Kedy som si naposledy spytoval svedomie?
3. Dokážem aj ja odpúšťať tak veľkoryso, ako mi odpúšťa Boh?

Všetci počítame s gravitáciou, ale nie všetci počítame s Kristom

On (Kristus) je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny a panstvá, kniežatstvá a mocnosti. Všetko je stvorené pre neho a skrze neho (Kol 1, 15-16). Boh si predsavzal zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1, 10).

Boh stvoril nebo a zem a všetko v nich. A, ako dnes už vieme, všetko toto stvoril za pomoci svojich slov, lebo slová sú moc. „Nech sa stane“, prehlásil Boh a stalo sa. A všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Spomedzi svojich stvorení bol Boh zvlášť hrdý na muža a ženu, pretože do nich vdýchol časť seba samého, svoj dych, svojho ducha. Lenže diabol bol žiarlivý a nahnevaný. A tak jedného dňa, keď sa Boh znova tešil z muža a ženy, diabol čírou náhodou kráčal opodiaľ. Priblížil sa k Bohu a pýta sa ho, čo na týchto dvoch stvoreniach – mužovi a žene – najviac obdivuje. Keď Boh otvoril svoje ústa, aby mu odpovedal, diabol úskočne priskočil k nemu a do úst mu vložil nejaký predmet, ktorý spôsobil, že Boh nemohol pohnúť jazykom a tak Boh nemohol prehovoriť. A nakoľko Boh tvorí iba slovami, diabol sputnal jeho tvorivú moc. Diabol sa z toho veľmi tešil. Jeho cesta k mužovi a žene bola naplno voľná. Mohol si s nimi robiť, čo chcel. Občas sa vrátil naspäť k Bohu, aby sa mu vysmieval. Jedného dňa Boh na jeho výsmech náhle odpovedal. Samozrejme posunkom, ako inak, keď jazyk mal zviazaný. Totiž pozdvihol jeden prst svojej ruky. „Jeden?“ pýta sa diabol. „Snažíš sa mi povedať, že by si chcel povedať iba jedno slovo? Je to tak?“ „Áno“, prikyvuje Boh, a prosiac ho zároveň svojim spýtavým pohľadom a gestami rúk. Sebavedomý diabol si hovorí: „Nemyslím si, že aj keď je Bohom, že by jedným slovom mohol vykonať nejakú veľkú škodu. OK. Nech teda povie to jedno slovo.“ A tak diabol uvoľnil puto z Božieho jazyka. A Boh vyriekol svoje jediné slovo pošepky. Vyriekol ho pre muža a ženu a toto slovo im prinieslo veľkú radosť. Bolo to slovo, ktoré dalo dohromady všetku lásku, odpustenie a tvorivosť, ktorú Boh zhromažďoval vo svojom srdci počas času svojho mlčania. A slovo, ktoré vyslovil znelo: Ježiš.

Ježiš sa predstavuje ako identifikácia s Otcom. „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ On a Otec sú jedno. On je viditeľný obraz neviditeľného Boha. Na Bohu nie je nič viac, než je na Ježišovi. Ježiš je kompletným a konečným zjavením Otca.

Ježiš to vysvetľuje slovami: „Ja som cesta, pravda a život. Ak je tu nejaká kompletná Pravda, ak je tu dokonalá a neomylná Cesta a ak je tu plnohodnotný nejaký Život, potom touto cestou, pravdou a životom som ja. Nie som len jedna z mnohých ciest, jedna z mnohých právd, a jeden z mnohých životov, ale jediná cesta, pravda, život.“

Toto je dôležité vedieť. Mnohí z nás totiž ako keby verili, že príde ešte nejaké iné zjavenie od Boha. Ako keby im Ježiš nestačil. V Ježišovi sme dostali všetko. Nič nové už nejestvuje. Nič viac nám Boh už povedať nevie. Ježiš je centrom dejín, kľúčom k pochopeniu všetkého. Ježiš je centrom našej viery. V slove Ježiš je povedané všetko. Je tam prítomný celý Boh. Kiež nás vedie k tomu, aby sme ho urobili centrom svojho osobného života.

Otázky na zamyslenie:

1. Ako zmýšľam o Kristovi? Ako o historickej postave, alebo ako o Bohu, ktorý mi daroval nový život?
2. Komu som naposledy povedal o Kristovi? Kedy to bolo?
3. Čo chcem urobiť preto, aby sa Kristus stal aj pre mňa jedinou Cestou, Pravdou a Životom?

Veľa ľudí sa radšej nechá vodiť za nos, ako do Cirkvi.

«Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.» (Ef 5,25-26)

Donedávna som si myslel, že Cirkev, to je pápež, biskupi a kňazi. Cítil som sa ako poddaný a nie ako spoluzodpovedný. Odtiaľ pochádzala moja neradostná účasť v Cirkvi a túžba po jej kritike. Správny pohľad do spoločenského charakteru Cirkvi zmenil tento môj postoj. Cirkev nestojí nado mnou. Ja som v nej. Som jej súčasťou, živou bunkou, ktorá spolu buduje telo Kristovo. Moja osobná náboženská snaha oživuje moje zlyhanie, poškodzujúce a oslabujúce celý organizmus. Úloha Cirkvi je mojou úlohou. Cirkev je zodpovedná za to, aby pokračovala na zemi v diele Kristovom. Na tejto úlohe nesie zodpovednosť každý člen Cirkvi. Aj ja som teda zodpovedný za to, či Božia vláda vo svete nájde uplatnenie. Musím i ja pracovať na tom, aby Kristovo radostné posolstvo prišlo k ľuďom. Treba sa mi živo zaujímať o liturgiu a brať na nej aktívnu účasť. Cez ňu hovorí Kristus svetu, žehná a posväcuje ho. Cieľ Cirkvi je aj mojou budúcnosťou. Ako člen pozemskej Božej ríše získavam aj občianske právo v dokonalom Kráľovstve Božom. Ako živá bunka v mystickom tele mám podiel na večnej sláve Kristovej. I keď v pozemskom živote Kristovom musíme ísť krížovou cestou, vieme určite, že príde deň vzkriesenia. Prežiť to „čo je Cirkev“ možno len vtedy, ak sa aktívne zúčastním jej života a práce. Účasťou na liturgicko – sviatostnom živote, skutkami bratskej lásky, spoluprácou a starostlivosťou v spoločenstve a pre spoločenstvo ľudu Božieho. Tak sa pestuje v dušiach cirkevné cítenie.

Medzi obrazmi, ktoré si zvolil II. vatikánsky koncil na lepšie priblíženie podstaty Cirkvi, nachádzame obraz „matky“. Je to jeden z najpoužívanejších obrazov u cirkevných Otcov.

1. Matka predovšetkým dáva zrod životu, nosí dieťa po deväť mesiacov vo svojom lone a potom ho otvára pre život, keď ho rodí. Takáto je Cirkev: rodí nás vo viere účinkovaním Ducha Svätého, ktorý ju robí plodnou.

V bazilike sv. Jána v Lateráne, pri krstiteľnici, je latinský nápis, ktorý hovorí  toto: „Tu sa rodí ľud božieho pokolenia, splodený Duchom Svätým, ktorý tieto vody robí plodnými. Matka Cirkev rodí svoje deti v týchto vlnách.“

2. Matka sa neobmedzuje na darovanie života, ale s veľkou starostlivosťou pomáha svojim deťom rásť, dáva im mlieko, kŕmi ich, učí ich ceste života, vždy ich sprevádza svojou pozornosťou, svojím spolucítením, svojou láskou, a to aj vtedy, keď sú veľké. Cirkev, ako dobrá matka, koná rovnako: sprevádza náš rast odovzdávaním Božieho slova, ktoré je svetlom, ukazujúcim cestu kresťanského života, a vysluhovaním sviatostí. Živí nás Eucharistiou, prináša nám Božie odpustenie cez sviatosť pokánia, posilňuje nás vo chvíľach choroby pomazaním chorých. Cirkev nás sprevádza v celom našom živote viery, v celom našom kresťanskom živote.

3. Cirkev, zatiaľ čo je matkou kresťanov, zatiaľ čo „tvorí“ kresťanov, je nimi tiež sama „tvorená“. Cirkev nie je niečím odlišným od nás samých, ale treba ju vidieť ako celok veriacich, ako kresťanské «my». Ja, ty, my všetci sme súčasťou Cirkvi. Sv. Hieronym písal: „Kristova Cirkev nie je niečím iným než sú duše tých, čo veria v Krista“.

Otázky na zamyslenie:

1. Vnímam Cirkev ako Matku? Vážim si svojich rodičov za to, že mi dali život, vážim si Cirkev za to, že ma zrodila vo viere prostredníctvom krstu? Pamätám si  dátum svojho krstu?
2. Aký je môj postoj k Cirkvi a čo mi na nej vadí?
3. Som si vedomý toho, že ja som Cirkev?