Podcast:
Pôst je viac než len odriekanie. Je to Božie pozvanie vrátiť sa domov – nie cez vonkajší čin, ale cez vnútorný pohyb duše. Nie k návratu na konkrétne miesto, ale k tomu, čo je v nás pravdivé a hlboko ľudské – k túžbe byť milovaný a očistený. Kdesi do hĺbky, kde Boh čaká, aby sa nás mohol dotknúť. Prorok Joel to vyjadruje naliehavo: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom, plačom a nárekom“ (Joel 2,12). Toto volanie nie je moralizovaním. Je to pozvanie do zlomenosti, ktorá otvára bránu životu.
O tejto ceste veľmi hlboko píše Simeon Nový Teológ – byzantský mních, mystik a duchovný otec Cirkvi, ktorý žil na prelome 10. a 11. storočia. Vo svojich katechézach a rozjímaniach kládol dôraz na obrátenie, pokoru a pôsobenie Ducha Svätého. Bol presvedčený, že len ten, kto zakúsil slzy pokánia, môže vstúpiť do pravého spoločenstva s Bohom. Píše: „Pred zronenosťou a slzami niet v nás pravého pokánia ani bázne Božej. Keby naša duša nadobudla tieto city, hneď by vytryskli slzy; bez nich sa naše srdce nikdy nezmäkčí“ (porov. Capitoli 3,23).
Plač, ktorý má moc očistiť dušu, nie je ľudskou zásluhou. Je darom Ducha Svätého. „Dajte si nové srdce a nového ducha…“ (Ez 18,31). Bez tejto vnútornej premeny zostávame uzavretí milosti – srdce bez sĺz zostáva tvrdé a neprístupné Božiemu Duchu (porov. Capitoli 3,23).
Ježiš vo svojich blahoslavenstvách hovorí: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5,4). Nie sú to slzy zúfalstva, ale slzy, ktoré očisťujú – ako voda Jordánu pri krste. Simeon prirovnáva dušu k zašpinenej tunike: „Ako odev, celý špinavý od blata a nečistoty, sa nedá očistiť inak než hojnou vodou a veľkou námahou pri praní, tak ani tuniku duše, zašpinenú blatom a nečistotou hriešnych vášní, nemožno očistiť inak ako hojnými slzami a znášaním skúšok a súžení“ (Catechesi 9,349–355).
Pôst nie je sezóna úzkosti, ale čas túžby. Slzy svätých nie sú slzami odsúdenia, ale slzami lásky – tak ako u Márie Magdalény, ktorá umývala Ježišovi nohy svojimi slzami (Lk 7,38). „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala“ (Lk 7,47). Ten, kto miluje, plače – nie z beznádeje, ale z vďačnosti a pokory.
Simeon pripomína: „Každý človek, ktorý zhrešil – ako ja, prekliaty – a zaslepil zmysly svojej duše blatom rozkoší, aj keby rozdal všetok svoj majetok chudobným, vzdal sa všetkej slávy, luxusu palácov, koní, stád, otrokov, priateľov, príbuzných, stal sa chudobným a vzal si mníšsky habit – stále potrebuje slzy pokánia, aby nimi umyl blato svojich hriechov… Nestačí, bratia, rozdať naše majetky na očistenie duše, ak neplačeme a nevzdycháme z hĺbky srdca“ (Catechesi 5,87–125).
Ježiš plače nad Jeruzalemom (Lk 19,41), pri hrobe Lazára (Jn 11,35), aj v Getsemanskej záhrade (Hebr 5,7). Boh plače. A pozýva nás, aby sme ho nasledovali – nie iba v skutkoch, ale aj v citoch, v slzách. Simeon povzbudzuje: „Je možné neustále, aj ako laici, nepretržite činiť pokánie, plakať, modliť sa – a tak získať aj všetky ostatné čnosti“ (Catechesi 5,87–125).
Slzy nie sú slabosť. Sú cestou milosti, ktorá premieňa. Nie sú koncom – sú začiatkom: návratom domov, k Otcovi, ktorý „vidí do skrytosti a odplatí“ (Mt 6,6). Ten, kto s plačom seje, „so spevom bude žať“ (Ž 126,5).
Modlitba
Pane, nauč ma plakať sväté slzy. Slzy, ktoré očisťujú moje srdce a premieňajú moju dušu. Daj mi smäd po Tebe, ktorý premení môj pôst na stretnutie. Dotkni sa ma vo vnútri, kde už neviem klamať. Nech môj plač otvorí bránu milosti. Vlož do mňa svoj pokoj. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
