Podcast:
Na stene pred katedrálou v austrálskom Darwine sa nachádza vyobrazenie ukrižovaného Krista. Ak by sme sa na tento kríž pozreli, mohlo by nás dané vyobrazenie znepokojiť, pretože na kríži sa nachádza len tvár a trup; Kristus nemá ruky ani nohy. Farár tejto katedrály vysvetľuje toto vyobrazenie takto: Tento kríž bol poničení. Naši predchodcovia sa namiesto opravy rozhodli ponechať tento kríž v pôvodnom stave. Tu sa nádherne ilustrujú slová svätej Terézie z Avily:
„Kristus teraz nemá telo, ak nie tvoje… Sú to tvoje oči, cez ktoré sa má Kristov súcit pozerať na svet, sú to tvoje nohy, ktorými sa prechádza, konajúc dobro, sú to tvoje ruky, ktorými nás teraz požehnáva.“
Evanjelium, ktoré sme dnes počuli (Lk 24,46-53), veľmi úzko súvisí s prvým čítaním zo Skutkov apoštolov. Opisuje nám, ako Ježiš vystúpil do neba s telom i dušou. A ak sa pozorne pozrieme, jeho učeníci namiesto toho, aby boli smutní z opustenosti, boli naopak šťastní, radovali sa a neustále chválili Boha v chráme. Boli radostní, pretože si uvedomili, že Ježišova misia je teraz dokončená. Splnil, čo mal. Naplnil Otcovu vôľu. Stal sa jedným z nás. Narodil sa v stajni. Stal sa bezmocným dieťaťom. Zažil život utečenca, ktorý hľadal azyl v Egypte, keď Herodes prenasledoval Svätú rodinu. Zažil, ako sa dieťa teší zo života. Vyskúšal si prácu a zarábanie na živobytie. Svoju službu medzi ľuďmi prežíval s radosťou, ale aj s prenasledovaním. Zažil smútok a zradu. Zažil mučenie a smrť na kríži. Zažil oslavu vzkriesenia. A teraz, po nanebovstúpení, sa vracia tam, kam patrí, teda do neba k svojmu Otcovi.
Teraz je jeho poslanie odovzdané jeho učeníkom. Ale aj keď Ježiš nebude fyzicky nablízku, bude naďalej viesť svojich učeníkov z neba prostredníctvom Ducha Svätého. Preto učeníci dostali pokyn, aby neopúšťali Jeruzalem, kým nepríde Duch Svätý. A vtedy sa z nich stanú misionári. V dnešnom evanjeliu môžeme objaviť tri charakteristiky toho, ako byť dobrým misionárom.
Po prvé, učeníci boli plní radosti. Nemôžeme svedčiť o Ježišovi, ak sme smutní. Skutoční svedkovia Ježiša sú plní radosti, pretože ak prežívame radosť z toho, že sme s Ježišom a milujeme ho, potom by táto radosť mala byť viditeľná aj v našom živote.
Za druhé, učeníci sa išli modliť do chrámu. Misionári by sa mali tiež modliť. Jeden spolubrat mi raz povedal, že ak len pracujeme, ale nemodlíme sa, potom sme len „sociálni pracovníci“. Práve v modlitbe prijímame spiritualitu misie. Pretože misijná práca sa nerobí pre nikoho iného, len pre Ježiša Krista.
A napokon je tu tretí rozmer: učeníci ohlasovali Slovo. Aj my máme za úlohu ohlasovať Božie Slovo. Všetci kresťania sme misionármi na základe svojho krstu. Nie všetci sme povolaní byť misionármi vo formálnom zmysle slova. Ale každý z nás sme povolaní byť misionármi svojím spôsobom života a svojím príkladom. Svätý František z Assisi raz povedal: „Evanjelium by sme mali vždy ohlasovať svojím životom, a keď je to nevyhnutné, mali by sme pri tom používať slová.“
Slávnosť Nanebovstúpenia nás učí, že aj keď sa Ježiš vracia k Otcovi, jeho poslanie pokračuje prostredníctvom nás. Teraz sme my jeho očami, ušami, rukami a nohami tu na zemi. Prosme dnes Pána, aby nás jedného dňa privítal vo svojom kráľovstve slovami: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“ Amen
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
