„Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž“ (1Kor 1,17).
Podcast:
Arnoldov záujem o Afriku sa prejavoval ešte pred založením misijného domu v Steyli. Dôkazom toho bola aj jeho finančná podpora, ktorú poskytol Danielovi Combonimu, apoštolskému prefektovi strednej Afriky; jej zmyslom malo byť vykúpenie detí z otroctva. Comboni neskôr, už ako biskup, navštívil P. Arnolda v Steyli. Povzbudil ho a poradil mu, ako treba viesť misijnú Spoločnosť. Zároveň ho aj poprosil, aby premýšľal o vyslaní misionárov do Afriky.
V roku 1885 sa pápež Lev XIII. počas súkromnej audiencie spýtal P. Arnolda, či by nebol ochotný vyslať misionárov do afrických území, ktoré boli pod nemeckým protektorátom. Odpovedal, že je pripravený, hoci v tom momente cítil aj isté ťažkosti s prijatím nastoleného návrhu, pretože ešte nemal pripravených misionárov. O niekoľko rokov neskôr, 17. júla 1892, sa v Steyli konala misijná rozlúčka so šiestimi misionármi odchádzajúcimi do Toga. O niekoľko mesiacov po nich boli vyslaní ďalší štyria.
Bohužiaľ, Prvá svetová vojna ukončila tento sľubný rozvoj misie v Afrike. V rokoch 1918 a 1919 museli misionári Spoločnosti Božieho Slova pre svoj nemecký pôvod opustiť Togo i Mozambik. Ich návrat do Afriky sa uskutočnil príchodom do Ghany až v roku 1938. Neskôr nasledovalo Kongo a až po mnohých rokoch sa misionári vrátili aj do Toga a Mozambiku.
Vysielanie misionárov do Afriky sa v 80. rokoch 20. storočia stalo pre SVD prioritou. V priebehu niekoľkých rokov sa tak mohlo pôsobenie misionárov rozšíriť aj na ďalšie africké krajiny ako sú: Angola, Benin, Botswana, Čad, Južná Afrika, Južný Sudán, Keňa, Libéria, Madagaskar, Tanzánia, Zambia a Zimbabwe.
Africká realita
Afrika má meno ženy a tvar srdca. Alebo tvar ruky. Môže to byť: „Vystretá ruka, s prstami zovretými v dlani”, alebo „Zranená ruka, s otvorenou dlaňou, natiahnutou smerom ku všetkým zraneným rukám sveta“, ako ju ospieval jeden z jej básnikov.
Silnejúci politický vplyv a rast hospodárstva v niektorých európskych krajinách v rokoch 1870 – 1900 ovplyvnil aj politiku koloniálneho imperializmu, ktorá viedla k rozdeleniu afrického kontinentu medzi niektoré európske mocnosti. Napriek mnohým temným stránkam súvisiacim s politickým ovládnutím afrických území sa predsa len pre evanjelizáciu otvorilo veľké misijné pole. V afrických národoch bola vždy veľká ochota prijať radostnú zvesť o Ježišovi Kristovi. K tomu iste prispelo aj veľké bohatstvo ľudských hodnôt, ktorých pôvod spočíva v ich tradíciách. Medzi takéto hodnoty nesporne patrí solidarita rodinného a kmeňového spoločenstva, pohostinnosť, spontánnosť, zmysel pre umenie, zmysel pre nadprirodzeno, viera v Boha …
Počet katolíkov z r. 1900, kedy ich bolo iba 2 milióny, narástol na 160 miliónov r. 2010, čo je asi 20 % z celkového počtu 810 miliónov obyvateľov; to znamená, že v priemere každý piaty Afričan je katolík. Podľa výskumov tento trend rastu katolicizmu bude pokračovať.
Afrika však v súčasnosti prechádza veľmi ťažkým obdobím: Rýchly prírastok obyvateľstva, vysychanie veľkých oblastí kontinentu, šíriace sa choroby, chudoba, hlad, lokálne vojnové konflikty, korupcia miestnych politikov, pokrytectvo bohatých krajín a nadnárodných spoločností, enormne bohatnúcich na lacnej pracovnej sile a vyvážaní prírodného bohatstva bez toho, aby tam investovali do vzdelania, zdravotníctva a iných sektorov… To všetko ako aj ďalšie faktory vyvolávajú migráciu.
Cirkev v Afrike na základe svojej skúsenosti s evanjeliom a svojej „mladosti” má predpoklady na to, aby v nasledujúcich rokoch udávala tón v evanjelizácii sveta. Je síce pravda, že trpí rôznymi druhmi nedostatkov a potrebuje nové vízie a väčšiu inkulturáciu vo svojej teológii a duchovnosti. Avšak otvárajúc sa vanutiu Ducha odvážne nasleduje Ježišov príkaz: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov” (Lk 5,4).
Sen húsenice
Kobylka raz uzrela malú húsenicu a spýtala sa jej: „Kam ideš?“ Húsenica bez prerušenia chôdze odpovedala: „Včera v noci som mala sen. Snívalo sa mi, že som bola vysokom vrchu, a pred sebou som videla nádherné údolie. Tak sa mi to zapáčilo, že som sa rozhodla ísť ten vrch hľadať.” Kobylka na to len nedbalo odvrkla: „Ty si ale blázon! Ako sa tam chceš dostať? Veď si len húsenica. Každý kameň na ceste je pre teba obrovskou horou, obyčajná kaluž je pre teba morom a padnutý strom na ceste takmer neprekonateľnou bariérou.” No malá húsenica bola už ďaleko a nepočula slová kobylky. Jej malé nôžky boli v pohybe a niesli ju vpred.
Čoskoro natrafila na chrobáka, ktorý potom, ako mu povedala, kam sa vybrala, ju začal varovať: „To je nemožné! Ani ja, čo mám také veľké nohy, by som sa na také dobrodružstvo nedal!“ Pavúk, žaba a kvetina jej povedali to isté: „Nepodarí sa ti to!“ Ale húsenica cítila v sebe akési vnútorné nutkanie pokračovať v ceste. V istom momente putovania, celá vyčerpaná, bez akejkoľvek vnútornej sily a s pocitom, že už asi umrie, rozhodla sa oddýchnuť si a ešte z posledných síl si pripravila malé hniezdo na strávenie noci. Tam sa uzavrela pomysliac si, že takto to bude lepšie, a zomrela. Na druhý deň sa všetky zvieratká z údolia prišli pozrieť, čo zostalo po malej, odvážnej húsenici. Boli presvedčené, že bola tým najbláznivejším tvorom, aký kedy stretli. Dokonca nad jej ostatkami postavili aj pomník na pamiatku jej hlúposti.
Jedného rána, keď sa zvieratká opäť zhromaždili pri pomníku, aby si pripomenuli, že nemá zmysel byť odvážny a púšťať sa do dobrodružstiev, boli ohromení tým, čo uzreli. Tvrdý obal hrobu húsenice postupne praskal, až sa objavili oči a potom akási anténa. To predsa nemôže byť húsenica, ktorá tu zomrela – krútili nad tým hlavami. A, na ich údiv a prekvapenie, objavili sa aj krásne krídla s farbami dúhy; až sa nakoniec pred nimi ukázala impozantná bytosť: motýľ. Nik na to nepovedal ani len slovo. Všetci totiž vedeli, čo sa stane: motýľ bude lietať. A tak sa aj stalo. Motýľ rozprestrel svoje krídla, zamával nimi a odletel na vysokú horu, pre ktorú žil, pre ktorú zomrel a pre ktorú opäť ožil. Všetci sa mýlili!
Aj my sa mýlime, ak neveríme, že dokážeme realizovať sen, pre ktorý nás Boh stvoril. Možno sa musíme zastaviť, zmeniť svoju mentalitu alebo svoje tempo a hlavne – uveriť v Božiu lásku – a uspejeme.
Modlitba z Afriky
Láskavý Bože,
urob naše srdcia veľkými;
takými veľkými,
aby boli schopné prijať tvoju veľkú lásku.
Rozšír naše srdcia,
aby sa do nich zmestili všetci,
čo spolu s nami tu na zemi
veria v Ježiša Krista.
Rozšír naše srdcia,
aby mohli prijať aj tých,
ktorí ťa ešte nepoznajú.
Rozšír naše srdcia,
aby sa do nich zmestili aj tí,
čo sú nám nesympatickí
a ktorých by sme sa
najradšej ani len nedotkli.
Bože, rozšír naše srdcia. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
