„Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 42,2).
„Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 42,2).
Podcast:
P. Arnoldovi veľmi záležalo, aby sa radostná zvesť dostala prostredníctvom časopisov a kalendárov do čo najväčšieho počtu rodín. V tejto vízii mu pomáhali aj tzv. misijní horlitelia. Boli to nadšenci roznášajúci časopisy po rodinách a farnostiach. Týmto spôsobom mali účasť na misijnej činnosti Cirkvi. P. Arnold si zároveň aj uvedomoval potrebu konkrétnej starostlivosti o dobrodincov a horliteľov, z ktorých každý svojím spôsobom pracoval na šírení Božieho kráľovstva.
Jeden zo spôsobov, akým by sa dal uskutočniť tento cieľ, sa začal ukazovať už dva roky po otvorení misijného domu v Steyli. Kolínsky arcibiskup Paulus Melchers vtedy požiadal P. Arnolda zorganizovať duchovné cvičenia pre kňazov svojej diecézy. Táto žiadosť ho priviedla k myšlienke organizovať kurzy duchovných cvičení aj pre iných kňazov a dokonca aj pre laikov. Takto sa P. Arnold stal veľkým podporovateľom a šíriteľom hnutia duchovných cvičení, ktoré sa stretlo s veľkou odozvou. Dokonca sa stalo, že jezuitom, ktorí chceli v blízkom meste Venlo otvoriť exercičný dom, miestny biskup odporučil, aby išli do Steylu k P. Arnoldovi Janssenovi a poradili sa s ním. A jezuiti boli predsa „majstrami“ v tomto odbore!
Dom v Steyli bol svojou pohostinnosťou, otvorenosťou, záhradami a veľkým parkom s jaskynkami ideálnym miestom na duchovné cvičenia. Exercitantov vnímali ako čestných hostí a zaobchádzali s nimi s najväčšou úctou. Bratia im uvoľňovali svoje izby i jedáleň a počas duchovných cvičení im posluhovali. Počet exercícií ročne vzrastal a postupne sa v priestoroch domov misijných sestier začali duchovné cvičenia organizovať aj pre ženy. P. Arnold sa exercitantom v posledný deň konania exercícií osobne venoval, rozdával im ružence a propagoval publikácie steylskej tlačiarne, informoval ich o Spoločnosti Božieho Slova, o misiách a o činnosti misionárov. On sám sa ochotne zapájal do exercičnej služby a osobne viedol 130 kurzov duchovných cvičení pre rôzne skupiny. Táto služba bola preňho prostriedkom práce pre spásu duší. Zároveň sa účastníkom cvičení umožnilo spoznať dom a informovať ich o jeho poslaní;svojím spôsobom to bola aj forma pastorácie povolaní.
Duchovné cvičenia
Ten, kto si robí duchovné cvičenia (exercitant), dobrovoľne sa stavia do Božieho svetla, aby svoj život videl a prehodnotil vo svetle Božieho slova. Počas dní vonkajšieho i vnútorného stíšenia exercitant má priestor meditovať nad Božím majestátom (nad jeho láskou a svätosťou) a nad závažnosťou hriechu ničivo pôsobiaceho na naše najdôležitejšie vzťahy voči Bohu, voči sebe samému a tiež voči blížnym. Po takomto duchovnom zážitku človek zakúsi potrebu Záchrancu a Vykupiteľa, ktorý mu otvára dvere k milosti odpustenia. Stretnutie s láskou ukrižovaného Spasiteľa pozýva človeka, ktorý sa stretol s Božím odpustením a milosrdenstvom, aby sa mu odovzdal, nasledoval ho a oddane mu slúžil.
Sebapoznanie a nastavenie ďalšieho životného smerovania sa deje vo svetle Božieho slova a vždy aj v atmosfére modlitby. Exercitátorom (tým, kto vedie duchovné cvičenia) pritom nie je človek, ale Boh. Sv. Ignác z Loyoly píše: „Pri hľadaní Božej vôle je vždy vhodnejšie a oveľa lepšie, keď sám Stvoriteľ a Pán vzbudí horiacu lásku duši jemu oddanej a pripraví ju na cestu, na ktorej mu dokáže lepšie slúžiť“ (DC 15).
Počas duchovných cvičení sa vždy vychádza z Božieho slova. V jeho svetle exercitant vidí svoju konkrétnu situáciu a v úprimnom rozhovore s nebeským Otcom, Božím Synom a s Pannou Máriou nachádza slobodu Božieho dieťaťa. Rozhoduje sa žiť nie podľa svojich chúťok a sebeckých predstáv, lež podľa Božieho zámeru lásky.
Vďaka týmto dynamikám duchovné cvičenia majú pomáhať k správnemu a zodpovednému rozhodnutiu sa pre životný stav, alebo k obnove života a prehĺbeniu života viery.
Za koho kráčaš ty?
V minulom storočí v jednej ruskej provincii bohatí ľudia chránili svoj majetok najímaním ľudí, ktorí ho mali strážiť počas nocí. Ich úlohou bolo kráčať okolo majetku a dávať naň pozor. Jednej noci sa Rabbi Naftalis prechádzal po okraji jedného takéhoto panstva, keď sa stretol s mladým mužom, ktorý práve tiež vykonával obhliadku. Rabbi sa ho opýtal: „Za koho tu kráčaš, mladý muž?“
Strážnik mu odpovedal menom majiteľa pozemku a tiež sa opýtal: „A vy, Rabbi, za koho kráčate vy?“ Toto slovo zasiahlo Rabbiho ako letiaci šíp natoľko, že až po chvíli dokázal odpovedať: „V tejto chvíli za nikoho…“.
Potom sa ho Rabbi opýtal: „Nechceli by ste pracovať v mojich službách?“
„Bolo by mi cťou, Rabbi,“ odpovedal mladý strážnik. „Ale čo by bolo náplňou mojej práce?“
Rabbi odpovedal: „Pravidelne by si mi pripomínal, za koho by som mal kráčať, aby som na to nezabúdal…“.
Princíp a fundament podľa sv. Ignáca z Loyoly
Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu, a takýmto spôsobom si spasil dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený.
Z toho nasleduje, že človek má veci užívať natoľko, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu, a má sa ich natoľko zrieknuť, nakoľko mu k cieľu prekážajú.
Preto je potrebné, aby sme sa voči všetkým stvoreným veciam stali indiferentnými vo všetkom tom, čo je ponechané slobode našej ľubovôle a nie je jej to zakázané, takže z našej strany nechcime radšej zdravie než chorobu, radšej bohatstvo než chudobu, radšej česť než potupu, radšej dlhší než kratší život a tak dôsledne vo všetkom ostatnom, túžiac po tom a voliac si jedine to, čo nás lepšie vedie k cieľu, pre ktorý sme stvorení.
Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia 23
Voľná verzia „Princípu a fundamentu“ podľa L. Fleminga SJ:
„Cieľom nášho života je trvale žiť s Bohom. Boh nám daroval život, lebo nás miluje. Naša odpoveď na túto lásku umožní Božiemu životu, aby začal do nás prúdiť. Všetky veci tohto sveta sú Božími darmi, aby sme Boha mohli ľahšie poznať a jemu sa ochotne a s láskou obetovať. Z toho vychádza, že všetky tieto Božie dary si máme ceniť a užívať takou mierou, akou nám umožnia stať sa milujúcimi ľuďmi.
Keď sa však niektorý z Božích darov stane stredobodom nášho života a nahradí nám Boha, potom bude prekážkou nášho rastu a dosiahnutia cieľa. V dennom živote sa preto musíme snažiť pri pohľade na stvorené veci zachovať si rovnováhu, aby sme vedeli slobodne voliť a neboli závislí.
Svoju túžbu nemáme fixovať na zdravie alebo chorobu, na bohatstvo alebo chudobu, na úspech alebo neúspech, na dlhý alebo krátky život. Pretože vo všetkom skrýva sa šanca vzbudiť v sebe hlbšiu odpoveď pre život s Bohom.
Našou jedinou túžbou a jedinou voľbou má byť: „Volím si to, čo ma dovedie k prehĺbeniu Božieho života vo mne.“
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
