Podcast:
„Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3,12).
V čase P. Arnolda sa síce teologický termín „inkulturácia“ ešte nepoužíval, no misionári sa snažili o zakorenenie kresťanstva v národoch, kde pôsobili. Vtedajšia prax „inkulturácie“ sa však stretávala s mnohými ťažkosťami hlavne kvôli mentalite a vtedajšej doby. Napríklad misionári, vychádzajúci z Európy do celého sveta, prinášali so sebou kresťanstvo „obalené“ do západnej, európskej kultúry. P. Arnold pochopil toto nebezpečenstvo a reagoval na to. Všimol si napríklad averziu niektorých svojich misionárov voči domorodým Číňanom, hlavne pre ich slabosti (chamtivosť, nenávisť voči cudzincom, užívanie ópia…), a poradil im, že sa vzťah Číňanov voči nim zmení, ak samotní misionári zmenia prístup k Číňanom, t. j. ak nájdu spôsob ako sa stať „jednými z nich“ a budú si vážiť a ceniť to dobré, čo má čínsky ľud.
P. Arnold Janssen sa vysporiadal aj s problémom „hrdosti učených“. Odkázal im: „Potrebujeme misionárov, ktorí budú doma v čínskej kultúre a literatúre.“ Bol to práve jeho prvý misionár v Číne, P. Jozef Freinademetz, ktorý svojím životom najlepšie vyjadril to, čo dnes nazývame inkulturáciou. Zanechal testament: „Milujem Čínu a Číňanov… Aj v nebi chcem byť Číňanom“.
Najoriginálnejším Arnoldovým prínosom pre inkulturáciu bola jeho snaha pripraviť niektorých misionárov ako špecialistov na spoločenské a antropologické vedy. Systematické štúdium náboženstiev, kultúr a jazykov iných národov ich malo pomôcť spoznať a zamilovať si kultúru a ľud, ku ktorému sú poslaní. Takúto prípravu misionárov a ich adaptáciu do miestnej kultúry a prostredia považoval pre ohlasovanie evanjelia za nevyhnutnú.
„Vteliť sa“ do každej kultúry
Pod pojmom inkulturácia chápeme preniknutie kultúry Kristovým evanjeliom. Vtelenie Božieho Slova je základom a modelom inkulturácie. Boží Syn sa stal človekom; prijal na seba všetko ľudské s výnimkou hriechu. Podobne môžeme povedať, že aj misijná činnosť Cirkvi je pokračovaním „vtelenia“. Evanjelium sa musí tiež „vteliť“ do každej kultúry, a tak ju očistiť, zušľachtiť a povzniesť. Inkulturácia ako misijná metóda sa teda snaží vniesť silu evanjelia do srdca danej kultúry a zároveň aj „obliecť“ evanjelium do prvkov a symbolov miestnej kultúry, aby sa tak stalo zrozumiteľným a prijateľným. Takto sa aj evanjelium samo obohacuje o nové kultúrne formy vyjadrenia a katolíckosť Cirkvi – skutočnosť, že je tu pre všetky národy sveta – sa stáva autentickejšou.
Medzi prvé úlohy misionára pri príchode k ľuďom inej kultúry patrí to, čo musel urobiť aj Mojžiš: vyzuť si obuv, pretože miesto, na ktoré prichádza, je „sväté“. Ak to misionár neurobí, môže pošliapať „nádeje ľudí“ a vôbec si neuvedomiť, že na tomto mieste už pred jeho príchodom bol Boh, ktorý tam pôsobí, aj keď iba skryto.
V katedrálnom chráme istého tichomorského ostrova sa nachádza nástenná maľba, v ktorej chcel umelec zachytiť historický okamih príchodu prvých misionárov na toto miesto. Na prednej časti lode je možné vidieť skupinu misionárov s Bibliou v jednej a s krížom v druhej ruke. Na pobreží ich čaká skupina domorodcov. Je to stretnutie dvoch svetov, dvoch kultúr s rôznymi zvykmi, jazykmi a svetonázormi. Na nástennej maľbe je však jeden zaujímavý detail: Uprostred ľudí čakajúcich na pláži je načrtnutá Kristova postava; už je tam, a čaká na to, aby ho tam misionári objavili a ukázali ľudu.
Maľba s misionármi a Kristom je aj spôsob, ako vyjadriť pravdu, ktorú cirkevní otcovia nazývali „semenami Slova“ zasiatymi mocou Ducha Svätého v národoch, kultúrach a náboženstvách sveta. (porov. AG 11).
Vidieť Boha
Mladý učeník sa spýtal učiteľa: „Kde nájdem Boha?“
„Je tu priamo pred tebou,“ odpovedal.
„Ako teda, že ho nevidím?“
„A prečo nemôže opitý nájsť svoj vlastný dom?“ odpovedá učiteľ protiotázkou.
Neskôr učiteľ dodal: „Skús zistiť, čo ťa robí opitým. Ak chceš dobre vidieť, musíš byť triezvy.“
Pieseň venovaná chudobe
Pretože som sa stal chudobným,
nemusím sa s nikým porovnávať a súťažiť,
ani sa pýšiť pred svetom tým, čo svet pokladá za cenné,
ani sa obklopiť toľkými vecami, ktoré človeku nedajú dýchať,
ani sa nútiť k úsmevom, len aby som bol za každú cenu zdvorilý,
ani skrývať smútok zo strachu, že sa mi budú čudovať,
ani zbytočne nafukovať svoje ego, len aby si do mňa nedovoľovali,
ani sa pridŕžať môjho arogantného štýlu,
ani vymýšľať výhovorky, len aby som ospravedlnil svoju márnivosť,
ani sa naháňať za zážitkami, len aby som sa vyhol osamelosti,
ani si nechávať všetko iba pre seba, len aby mi neubudlo.
Takto som spoznal:
svetlo bez tieňov,
lásku k tisícom,
modrú oblohu,
jasné noci,
tvoje krásne oči,
tvoje dobré srdce,
pitie dažďových kvapiek,
vanutie vetra,
ako je to cítiť sa ako človek,
ktorý nemá strach z toho, čo príde.
Ďakujem nebu za tento veľký dar.
Leo Ramojo
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
