Podcast:
„Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme“ (2Kor 4,8-9).
19. storočie sa považuje za veľké storočie „misií“. Je však charakterizované aj ako storočie geografického prieskumu zeme so zámerom hľadania nerastných surovín, a tiež storočie európskeho kolonializmu v Ázii, Afrike a Oceánii. Politická moc európskych mocností bola takmer všade. To ovplyvnilo aj misionárov, keďže v tej dobe nimi boli hlavne Európania. Po ich príchode do misijnej krajiny, ktorá bola pod správou niektorej európskej mocnosti, museli sa najskôr podrobiť príslušným koloniálnym orgánom podľa svojej štátnej príslušnosti. To im síce na jednej strane zabezpečilo bezpečnosť, no na druhej strane ich to robilo – tak osobne ako aj ich misiu – závislými od miestnych koloniálnych úradov alebo od medzinárodných politických pomerov.
Zvlášť sa to prejavilo počas dvoch svetových vojen v rokoch 1914-18 a 1939-45. Tri misijné spoločnosti založené sv. Arnoldom boli považované za „nemecké“, a preto utrpeli nielen veľké materiálne straty, lež aj personálne. Stovky misionárov zomreli v prvej línii, viacerí boli deportovaní priamo z miesta ich misie a veľa ich zomrelo v rôznych táboroch. Misijné domy boli zatvorené alebo zničené. A kvôli medzinárodnému tlaku museli misionári dočasne alebo na trvalo opustiť misijné krajiny. Niekoľko skupín misionárov, najmä v Novej Guinei, kvôli ich nemeckej národnosti zabili alebo hodili do mora. Aj v komunistických krajinách boli misijné domy a kostoly skonfiškované, mnohí misionári boli aj väznení, čo sťažilo a dokonca znemožnilo vykonávanie ich misijnej činnosti.
Všetky tieto ťažkosti síce boli značnou prekážkou, lež aj tak nezabránili rastu troch Arnoldových misijných spoločností.
Koncept misie pápeža Františka
Taliansky novinár Gianni Valente položil v jednom interview pápežovi Františkovi viacero otázok o misijnom poslaní Cirkvi.
Vo svojej odpovedi pápež zdôraznil, že protagonistami misijného poslania nie sú misionári so svojimi zručnosťami, pastoračnými stratégiami a marketingovými technikami, ale je ním Duch Svätý, bez ktorého nemôžeme nič urobiť. Okrem iného povedal aj tieto slová:
„Stále je potrebné očisťovať sa od všetkého, čo zastiera, zahaľuje alebo deformuje Kristovu tvár aj na misiách. Aj dnes sa treba vystríhať všetkého, čo by nejakým spôsobom robilo z misií formu ideologickej kolonizácie, aj zamaskovanej. Ide len o to, aby sme ponúkali Krista. Aby sme hovorili, že aj dnes je možné ho nasledovať. Treba sa chrániť pred systémami, spôsobmi ohlasovania, ktoré sa pod nejakou zámienkou pokúšajú vnucovať vieru a používajú systém „do ut des.“ (Dávam niečo, aby som za to čosi dostal.)
Misia je ľudský kontakt, je to svedectvo mužov a žien, ktorí hovoria svojim spoločníkom na ceste: ja poznám Ježiša, chcel by som ti pomôcť, aby si ho aj ty poznal. Ak vychádzame z tohto postoja, vyhneme sa aj funkcionalizmu. Budeme stavať na svojej nádeji v Pána, nie v organizované stratégie alebo v distribúciu pomoci. Keď bol pápež Benedikt ešte kardinálom, raz poznamenal, že misijná činnosť starovekej Cirkvi poapoštolského obdobia nebola navonok veľká, nemala vlastnú stratégiu na ohlasovanie viery v Krista. A predsa sa práve v tom čase množstvo mužov a žien stalo kresťanmi.
‚Obrátenie starovekého sveta na kresťanstvo,’ podotýka kardinál Ratzinger, ‚nebolo výsledkom plánovanej aktivity, ale ovocím dosvedčovania viery spôsobom, akým sa stala viditeľnou v živote kresťanov a cirkevného spoločenstva. Ľudsky povedané, len a len reálne pozvanie skúsiť to, čo oni skúsili, a nič iné, bolo misijnou silou starovekej Cirkvi.’
Misia, ‚Cirkev v pohybe’ nie je program, zámer, ktorý sa má uskutočniť silou vôle. Je to Kristus, kto nabáda Cirkev vyjsť zo seba samej. Pri evanjelizácii sa hýbeme, pretože Duch Svätý nás tlačí a privádza. A keď sa tam dostaneme, uvedomíme si, že On je už tam a čaká na nás. Pánov Duch prišiel ako prvý. On už pre nás pripravil cestu a už pôsobí.“
Štyri koláče
V Latinskej Amerike majú nasledovnú predstavu o rozdelení sveta na bohaté a chudobné krajiny:
Za stolom, na ktorom sú položené štyri koláče, sedia štyria ľudia. Beloch zastupuje Európu a Severnú Ameriku. Po jeho boku je Ázijčan zastupujúci viac než polovicu ľudstva. Potom tam je Afričan a nakoniec aj obyvateľ Latinskej Ameriky. Začínajú jesť. Vyzerá to takto: Beloch si hneď ako prvý vezme koláč. Ostatní pozrú na neho a hovoria, že je nevychovaný. Jemu to však nevadí a pustí sa aj do druhého koláča. Ostatní ho kritizujú, že je egoista. On ich však uvádza do šoku tým, že sa púšťa aj do tretieho koláča. Nezmôžu sa ani len na slovo nad takou neslýchanou drzosťou. Potom siahne ešte aj po štvrtom koláči, rozdelí ho na štyri časti, zaželá všetkým dobrú chuť, vezme si tri časti a odíde s nimi od stola.
Čo myslíte? Je to len nenávistná provokácia, alebo je v tom aj kus pravdy?
Abba, Otče
Ty si nás vytrhol, Pane, z pút hriechu
i od seba samých, a Kristus, stanúc sa
bratom, naučil nás denne volať k Tebe:
R: Abba Otče, Abba Otče. Abba, Abba Otče, Abba Otče.
Cirkev je ako strom života, ktorý má korene vo večnosti.
On preniká našu všednosť a zjavuje všetkým ľuďom seba. R:
Boh hojným darcom je života, On oslobodil všetkých od smrti.
On privinul si nás k sebe, tak sme sa stali jeho deťmi. R:
Všetci sme bratia a sestry, všetci sme jedna veľká rodina.
Tú pravdu nič nezatemní, bo teraz už nastala jej hodina. R:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
