„A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8,18).
Podcast:
Svet nekončí Európou, Amerikou, Áziou či Afrikou. Takto to pochopil aj P. Arnold, keď 31. mája 1895 dostal list z rímskej kongregácie pre šírenie viery, v ktorom ho žiadali o misionárov pre Novú Guineu. Konkrétne išlo o oblasť, ktorá bola pod nemeckou správou a menovala sa po nemeckom cisárovi: Zem cisára Wilhelma. Nasledujúci deň so súhlasom svojich radcov prijal Arnold jedno z najťažších misijných území na celom svete. O päť mesiacov neskôr opustilo prvých päť misionárov Steyl. Boli to dvaja kňazi a traja misijní bratia. A z Číny bol tam poslaný už skúsený misionár, P. Limbrock, ktorý sa stal aj prvým predstaveným novej misie. Misionári sa stretli v Singapure a odtiaľ spoločne pokračovali v ceste do Novej Guinei. Ťažkosti boli obrovské: takmer smrtiace podnebie, tropické choroby, množstvo domorodých jazykov, takmer nepreniknuteľná džungľa a mimoriadne ťažké podmienky komunikácie. P. Arnold osobne vyslal do Novej Guinei 92 misionárov – kňazov, bratov a misijné sestry. Misia bola počas II. svetovej vojny takmer zničená, pretože ostrov Nová Guinea sa stal kvôli svojej geografickej polohe strategickým miestom pre inváziu do Austrálie. O život tam prišlo 64 misionárov a 53 misijných sestier. V čase najväčšieho rozkvetu misijnej činnosti tam pracovalo okolo 270 misionárov Spoločnosti Božieho Slova. V súčasnosti je ich asi 100, pracujú vo farnostiach, venujú sa formácii domorodého duchovenstva, šíreniu tlače, vedeniu univerzity Božieho Slova (Divine Word University), formácii laikov atď.
Až oveľa neskôr, po skončení II. svetovej vojny r. 1945 sa začalo s misijnou činnosťou v Austrálii, ktorá mala byť akýmsi východiskovým a oporným bodom pre misijnú činnosť na Novej Guinei. Misijná práca v Austrálii je však dôležitá aj z iných dôvodov. Misionári sa venujú misijnej animácii, formácii seminaristov a starostlivosti o etnické menšiny. Ďalej do tej istej oblasti spadá aj misijná činnosť na Samoe, Novom Zélande a Fidži – ostrovoch, odkiaľ má Spoločnosť Božieho Slova už prvých misionárov.
Zanechať všetko
Slová svätého biskupa Jána Zlatoústeho zo 4. storočia sú stále aktuálne: „Ak si chcete uctiť Kristovo telo, nepohŕdajte ním, keď je nahé. Neuctievajte si eucharistického Krista hodvábnymi rúchami, keď potom vonku mimo chrámu prehliadate tohto druhého Krista, ktorý trpí chladom a nahotou“ (Hom. In Matthaeum, 50, 3: PG 58). Tieto slová sú aktuálne aj dnes, keď vo svete takmer štyria z piatich ľudí sú chudobní a jeden zo štyroch žije v absolútnej chudobe. 20 % populácie planéty má v rukách 80 % svetovej produkcie, čo znamená, že pre 80 % populácie zostáva len zvyšných 20 %. Sme teda povolaní podať chudobným ruku, stretnúť sa s nimi, pozrieť sa im do očí, objať ich, aby pocítili teplo lásky, ktorá láme začarovaný kruh osamelosti. Ich vystretá ruka je pre nás tiež pozvaním, aby sme opustili svoje istoty a svoje pohodlie a spoznali hodnotu, ktorú prezentuje chudoba sama v sebe.
O orlovi sa hovorí, že ešte predtým, než sa jeho mláďatám vyvinú krídla, vezme ich do svojich mocných pazúrov a vynesie do výšok. Tam hore nad oblakmi obráti ich pohľad priamo do slnka, aby čelili oslňujúcemu svetlu slnečných lúčov. Tie, ktoré znesú toto intenzívne svetlo bez toho, aby zatvárali oči, si ponechá, vezme späť do hniezda a stará sa o ne. Tie však, ktoré sa oslňujúceho svetla zľaknú a zavrú oči, pustí zo svojich pazúrov a nechá ich padnúť na zem; nepotrebuje ich.
Pre kresťana je týmto žiarivým svetlom Ježiš Kristus. Kresťan kráča smerom k nemu. Zároveň však nasledovanie Krista je aj hlavnou normou života kresťana. Voči tejto úlohe nemôže zostať ľahostajný, ba nesmie sa jej ani obávať. Takisto nemôže radikálne nasledovanie Krista odkladať na neskôr, ak je naliehavé už dnes. Môže prísť dokonca aj situácia, keď budeme musieť spáliť „drevo postroja volov“ rovnako ako Elizeus, ktorého prorok Eliáš povolal do služby, keď práve oral na poli. Elizeus „vzal záprah volov, zabil ich, na dreve postroja volov uvaril mäso a dal ľuďom jesť. Potom vstal, išiel za Eliášom a posluhoval mu“ (1 Kráľ 19,21). Ak chceme nasledovať hlas Božieho volania, musíme vedieť vzdať sa všetkého.
Klaun
Kierkegaard vo svojej poviedke „O klaunovi a horiacej dedine” rozpráva o tom, ako v jednom cirkuse v Dánsku vypukol požiar. Riaditeľ cirkusu poslal klauna, ktorý už bol oblečený do klaunského odevu a pripravený na vystúpenie, aby rýchlo bežal a privolal pomoc z dediny. Hrozilo totiž reálne nebezpečenstvo, že požiar sa rozšíri z cirkusu na celú dedinu. Klaun teda bežal do dediny a prosil ľudí, aby rýchlo prišli na pomoc a spoločne uhasili oheň. Ľudia však jeho prosbu považovali len za trik, ako ich nalákať na cirkusové predstavenie. Tlieskali mu a smiali sa na ňom až k slzám. Klaun sa div nerozplakal. Opakovane sa im snažil vysvetliť, že cirkus naozaj horí, lež všetko bolo márne. Ľudia sa smiali ešte viac, pochvaľovali ho, ako presvedčivo vie hrať. Až sa zrazu ozval krik, že dedina horí. Pomôcť sa však už nedalo. Bolo už neskoro. Cirkus aj dedina ľahli popolom.
Môže sa stať, že takýmto dnešným klaunom je každý, kto ohlasuje, že Ježiš je skrytý v chudobných a v ľuďoch na okraji spoločnosti a že je najvyšší čas, aby sme ho tam aj hľadali a vyšli mu v ústrety. Nakoniec aj samotnému Ježišovi, ktorý hoci bol Bohom a stal sa človekom, čiže zjavil sa v ľudskom tele, sa stalo to isté: nepočúvali ho a neuverili mu.
Máš všetko
Máš…
pšenicu v rukách,
brázdy v nohách,
vietor v tvári,
slnko v očiach.
Máš …
bozky na lícach,
lásky v srdci,
anjelov v duši,
modlitby na perách.
Máš …
celý život pred sebou,
všetky hviezdy vo svojich rukách,
všetky diaľky vo svojich nohách,
všetko šťastie vo svojej duši.
Máš… Boha.
Takže máš … VŠETKO!
J. del Olmo
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
