„Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2Tim 4,7).
Podcast:
V posledných momentoch svojho života sa P. Arnold rád modlieval hymnus k Duchu Svätému: Veni Sancte Spiritus – Duchu Svätý príď z neba a často opakoval prosbu: Da perenne gaudium – Daj mi večnú radosť. Posledné slovo, ktoré bolo počuť z jeho úst predtým než naposledy vydýchol, bolo „Ježiš“.
P. Arnold Janssen zomrel v Steyli 15. januára 1909 vo veku 71 rokov. Na jeho sarkofágu, ktorý je umiestnený v dolnom kostole Misijného domu, sú vyryté tri slová: Pater, Dux, Fundator (otec, vodca, zakladateľ). Tieto slová výstižne vyjadrujú tri dôležité poslania, ktoré P. Arnold plnil pri vedení svojich troch rehoľno-misijných spoločností. Zaujímavé je však to, že sa mu podarilo zostať v ústraní diela, ktoré budoval, čo bolo v úplnom kontraste so zakladateľmi iných rehoľných spoločenstiev. Vo vtedajšom Nemecku skoro každý katolík vedel, kto sú misionári zo Steylu, ale len málokto vedel, kto je Arnold Janssen. V prípade don Bosca v Taliansku to bolo úplne inak. Arnoldova osoba zostávala akosi v úzadí, a to či už z dôvodu veľmi oslňujúceho úspechu jeho troch spoločností, alebo z dôvodu jeho skromnej a nenápadnej povahy, ktorá sa nesnažila byť v centre pozornosti.
I napriek tomu, že nemal oslnivé ľudské kvality, predsa bol človekom iniciatívnym, mužom činu, s dobrým zmyslom pre organizovanie a vedenie rehoľných spoločností.
Cítil sa len malým nástrojom v Božích rukách. Nechal sa ním viesť a verne a svedomito reagoval na to, čo mu Božia prozreteľnosť odhaľovala ako jeho životné poslanie. Bez toho, žeby bol sám po tom túžil, bez nejakých výnimočných osobných vlastností, potrebných pre takéto dielo, ho Boh urobil otcom, vodcom a zakladateľom. Arnold vedel spolupracovať s Božou milosťou, a to hrdinským spôsobom, čím nám zanechal žiarivý príklad. Preto ho r. 2003 Cirkev vyhlásila za svätého. Svätý Arnold, oroduj za nás!
Ľahká batožina
„Nechcem loď, ani srdce námorníka; chcem ísť pešo cez more do prístavu.” Takto vyjadruje Rafael Alberti pravdu o tom, že tak ako ani na mori, ani v živote nenájdeme vždy vopred vyšliapané chodníky alebo vybudované cesty. More, so svojou obrovskou otvorenou plochou bez hraníc a bez ukazovateľov smeru, je symbolom veľkorysého ducha, ktorý sa chce životom vydať vlastnou cestou a hľadá svoje životné poslanie v spletitosti rôznorodých možností a potrieb sveta, ktorý chce pomôcť budovať.
Ak sa už chce vydať na cestu, musí sa vybrať s „ľahkou batožinou“. Rovnako ako horolezec by si nemal brať ani príliš veľa a ani príliš málo batožiny. Ak jej bude mať príliš veľa, ťažko sa mu po skalách bude liezť; ak jej bude mať málo, môžu mu chýbať potrebné veci na dosiahnutie cieľa. Machadove verše sú výrečné: „Keď príde deň poslednej plavby / a loď, ktorá sa už nikdy nevráti, sa chystá odplávať, / nájdete ma na palube s ľahkou batožinou / sporo odetého ako syna mora.”
Svätí, podobne ako sv. Arnold Janssen, si na cestu života vzali len „ľahkú batožinu“ a i napriek tomu uskutočnili skvelé a veľkolepé diela. Ich batožinou bolo prikázanie: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12). Preto sa stali nositeľmi nádeje pre svet, zjavujúc rôzne formy lásky. Vďaka nim si môžeme byť istí, že všetko môže byť znovuzrodené a premenené láskou.
Všetci sme povolaní k „svätosti“, ktorá sa prejavuje v každodennom živote: Pomáhať núdznym; načúvať deťom; prejavovať nežnosť v manželskom živote; odpúšťať urážky; neposudzovať a neodsudzovať; byť pri trpiacom; rešpektovať ľudské práva; privítať migrantov; žiť a sláviť svoju vieru a spojenie s Bohom posilňovať prijímaním sviatostí, počúvaním jeho Slova, modlitbou… Jestvuje veľa prejavov tej istej lásky k Bohu a blížnemu, presne podľa príkladu Ježiša Krista.
Pohľad srdca
Sochár otesával veľký mramorový kameň. Chlapec, ktorý išiel okolo, sa pri ňom zastavil a sústredene pozoroval, ako sochár udiera na rôznych miestach do kameňa a formuje ho. Najviac mu však vŕtalo v hlave, čo chce vlastne sochár z kameňa vytesať a ako vie, kde presne má udrieť kladivom. Keďže tomu nerozumel, odišiel. Po niekoľkých týždňoch prechádzal opäť okolo domu sochára. Pozrel sa do dvora a užasol. Namiesto veľkého kusa mramoru uvidel sochu leva. Prekvapený sa spýtal sochára: „Ako ste vedeli, že v mramore je ukrytý lev?“ Na to mu sochár odpovedal: „Videl som ho tam srdcom.“
„Dobre vidíme iba srdcom. To čo je podstatné, je pre oči neviditeľné” (Antoine de Saint-Exupery, Malý princ).
Povedz ľuďom
Jednej noci slzy moje
zotrel mi z očí Ježiš a povedal mi:
„Netráp sa, ja pri tebe stojím.
Ja som prišiel na tento svet
priniesť svetlo a lásku,
ukázať cestu k Otcovi, dať vám nový život.
R: Povedz ľuďom, že mám ich rád,
že sa o nich vždy starám,
a keď zablúdia vo svete,
povedz, že ich hľadám.“
Nezabudnem na tú chvíľu,
keď ma našiel môj Ježiš a povedal mi:
„Poď ku mne, ja som pravý život.
Zachránil som vás z moci tmy,
keď som umrel na kríži,
aby ste žili vo svete v láske môjho Otca.“
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
