Z KRÍŽA ZAZNIEVA: SOM TU PRE TEBA

Podcast:

V tichu Veľkého týždňa zaznieva Božia otázka: „Adame, kde si?“ (porov. Gn 3,9) – otázka, ktorá sa neobracia len na prvého človeka, ale na každého z nás. Táto otázka je začiatkom príbehu, ktorý vrcholí na Golgote. Prvý Adam sa skrýva pod stromom, nový Adam – Kristus – je na strom vyvýšený. Jeden padol, druhý sa obetoval. Adam je tým, koho Boh volá ako prvého, keď sa človek stratí. Kristus je tým, v ktorom Boh človeka konečne nachádza. Títo dvaja stoja oproti sebe ako začiatok a naplnenie, ako obraz nášho úteku a obraz nášho návratu. V ich príbehoch sa zrkadlí celé Božie hľadanie človeka.

Kríž nie je len znamením bolesti, ale otázkou. Božia otázka, ktorá zaznela už v raji, dnes znie z kríža. Nie ako obvinenie, ale ako výzva k návratu. V tichu Veľkého týždňa k nám prichádza Božie volanie, ktoré odkrýva našu nahotu – nielen telesnú, ale duchovnú.

Otázka „Kde si?“ stojí v centre rozjímania jedného z najhlbších kresťanských mystikov východnej tradície – Simeona Nového Teológa. Tento byzantský mních žil na prelome 10. a 11. storočia a bol človekom modlitby, pokánia a túžby po Božej blízkosti. Vo svojich katechézach kladie dôraz na vnútorný zápas človeka, na návrat do pravdy o sebe. Aká je táto otázka? Nie je to hnev Boha ani jeho rozsudok. Je to jemný hlas Otca, ktorý sa pýta: Kde si? Prečo sa skrývaš? Simeon v nej počuje volanie, ktoré túži prebudiť srdce, nie ho zlomiť.

„V Písme, ktoré počúvam a čítam v modlitbe, zisťujem, že sa hovorí o mne.“ (Catechesi 5,173–219) Táto veta nie je len komentárom, ale kľúčom k čítaniu celej Biblie. Boh volá mňa. A ty sa ma pýtaš, Pane: „Kde si? Kam si sa ukryl? Čo si stratil?“

Volanie „Adame, kde si?“ (porov. Gn 3,9) nie je lokalizačná otázka. Je to otázka svedomia, ktorá nás má prebudiť k poznaniu pravdy o sebe. Simeon píše, že Boh týmto volaním pozýva Adama, aby sa zastavil, obrátil pohľad dovnútra a uznal, kým sa stal. Nie návrat do seba samého ako uzavretie sa, ale ako pravdivé uzretie vlastného stavu: „Vráť sa do seba, uvedom si svoju nahotu! Pozri, o aký odev, o akú slávu si prišiel.“ (Catechesi 5,173–219)

Adam si však namiesto priznania viny volí mlčanie a útek. Skrýva sa, nechce priznať hriech, a tak stráca možnosť zakúsiť milosrdenstvo. Ako hovorí Simeon: „Veľká tragédia nie je hriech… ale odmietnutie priznať si, že som zhrešil.“(Catechesi 5,173–219)

A predsa Boh neprestáva hovoriť. Volá ďalej. Adam odpovedá: „Počul som tvoj hlas, keď si sa prechádzal v záhrade, uvedomil som si, že som nahý, a skryl som sa“ (Gn 3,10). Ani tu Boh nevolí tvrdosť ani výčitku – namiesto odsúdenia pokračuje v láskavom dialógu: „Kto ti povedal, že si nahý? Azda si jedol zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť?“ (Gn 3,11)

V týchto slovách môžeme cítiť jemnosť Boha, ktorý nechce stratiť človeka. Boh neodvracia svoju tvár, ale pokúša sa prebudiť v Adamovi pokánie. Ak by Adam povedal: „Zhrešil som,“ všetko by mohlo byť inak. Simeon kladie do Božích úst slová: *„Naozaj si myslíš, že ma môžeš oklamať? Že neviem, čo si urobil? Prečo nepovieš: ‚Zhrešil som‘? Som úbohý človek…“(Catechesi 5,173–219)

Prvý Adam mlčí, uteká, skrýva sa pod strom. Ale nový Adam, Kristus, prichádza v plnosti času a namiesto skrývania sa vystupuje na strom kríža. Ten, ktorý nemá hriech, berie na seba všetku hanbu, všetku nahotu, všetku vinu. Kým Adam je pod stromom, Kristus je na strome vyzdvihnutý. Kým prvý človek sa snaží ukryť svoju nahotu, nový človek – Ježiš – necháva svoju nahotu vystaviť ako znak úplnej lásky. Strom, ktorý bol nástrojom pádu, sa v Kristovi stáva nástrojom spásy.

„Adame, kde si?“ (porov. Gn 3,9) Boh volá človeka ukrývajúceho sa medzi stromami záhrady. Ale z kríža dnes volá nový Adam: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Kristus na kríži je odpoveďou na Božie volanie. On je nový Adam, ktorý ostáva verný až do konca. V ňom Boh konečne nachádza človeka, ktorý zostáva pred jeho tvárou. Človeka, ktorý neuteká pred pravdou, neskrýva sa zo strachu a nehľadá ospravedlnenia. Kristus prijíma vôľu Otca s tichou poslušnosťou a vernosťou až do krajnosti – až na smrť na kríži.

Kríž tak nie je znakom odsúdenia, ale znamením, že Božie hľadanie sa nikdy nekončí. Boh ide až na doraz, až na drevo kríža, aby mohol znovu položiť tú istú otázku – tentoraz každému z nás: „Kde si?“

Nie je to otázka len pre Veľký týždeň. Je to otázka, ktorá zaznieva v každom mlčaní, v každom našom úteku, v každej hanbe, ktorú v sebe nosíme. Boh sa však nehanbí. On sa neodvracia. On zostáva visieť na strome, volá, čaká. A nech by si bol kdekoľvek, jeho otázka platí aj pre teba: „Juraj, kde si? Pavol, kde si? Dáška, Mária, Martina, Zdenka… kde ste? Kde je vaše srdce? Kde je vaša túžba po mne?“

Kríž je miestom stretnutia. Tam sa končí skrývanie. Tam sa začína pravda. A tam, kde je pravda, tam môže vstúpiť aj milosrdenstvo. Kiežby sme sa na kríž pozerali nielen ako na znak bolesti, ale aj ako na pohľad lásky — pohľad Boha, ktorý nás neprestáva hľadať. Z kríža zaznieva rovnaký hlas ako z Edenu. Ale teraz ho sprevádza krv, ktorá volá hlasnejšie než krv Ábelova. Krv, ktorá hovorí: „Neutekaj. Som tu. Ostal som kvôli tebe.“