ZAMYSLENIE
NA VEĽKONOČNÚ NEDEĽU

Evanjelium:

Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych. (Jn 20, 1-9)

Podcast:

Zamyslenie:

Osol sa, milí priatelia, rozplýva pred svojím kolegom, tiež oslom: „Je to nádherné, ako vie orol vysoko lietať. Je to úplná poézia. Tá jeho technika! Tá ľahkosť, s ktorou to všetko robí! Obdivujem ho.“ „Alebo pozri na leva. To je vskutku kráľ. Tak majestátne sa správa! Úplne z neho žiari veleba a veľkosť. Aj leva úprimne obdivujem.“ „Alebo aj jeleň, synonymum bystrosti. To je úžasný tvor! Jeho beh, to je hotová harmónia. Aj jeleň vo mne vzbudzuje úctu a úprimný obdiv.“ Kolega somára si ho vypočuje a hovorí mu na to: „Máš pravdu, bratku. Ale čo máš z toho, že orol vie nádherne lietať, lev vyzerá majestátne a jeleň je bystrý, keď my stále ostávame oslami?“

A je to naozaj pravda, milí priatelia. Čo mám z toho, keď niekoho obdivujem a vzrušujem sa nad jeho vlastnosťami, keď ja sám nemám možnosť vlastniť nič z toho, čo vlastní on?

My sa dnes, bratia a sestry, zastavujeme pri najväčšej skutočnosti našej viery: pri Ježišovom zmŕtvychvstaní. Radujeme sa z neho, tešíme sa z neho, navzájom si blahoželáme. Prečo to robíme? Prečo slávime to, čo sa stalo Ježišovi tak slávnostne a tak okázalo? Je síce šľachetné vedieť sa radovať aj zo šťastia a úspechov druhého, ale – predsa – ak by to bolo len o šťastí a dobre len toho druhého, stačilo by nám to? Neboli by sme na tom ako tí chudobní diváci telenoviel v brazílskej Amazónii, o ktorých hovorí istý misionár? Celý deň si vraj v televízii pozerajú príbehy zo života bohatej smotánky, nasávajú ich skúsenosti, prežívajú ich zážitky spolu s nimi, sledujú ich intrigy. Avšak na konci dňa si so žiaľom uvedomujú, že sú to predsa len dva svety, svet ich a svet ich hrdinov. A tieto dva svety sú od seba tak vzdialené, že ich to až deprimuje. Svojich hrdinov môžu tak nanajvýš obdivovať a pritom im v hĺbke srdca závidieť. To je tak všetko. Je toto to, čo prežívame aj my vo vzťahu k vzkriesenému Ježišovi? Myslím, milí priatelia, že k by tomu tak bolo, potom by sme v kostole dnes sotva boli. Tak čo to potom je? Čo nás sem priviedlo?

Možno ste počuli o náhrobku nazvanom Newgrange, ktorý sa nachádza v Írsku asi 60 km severovýchodne od Dublina. Má asi 5000 rokov a je postavený tak, že do hrobky, ktorá je v jeho strede, vedie zvonka asi 18 metrová chodba, ktorá je stále tmavá. Čo je na nej zvláštne, je to, že do tejto chodby raz za rok predsa len prenikne svetlo, a to vždy 21. decembra, v deň zimného slnovratu. Vtedy celých 17 minút cez celú 18 metrovú chodbu preniká ostrý slnečný lúč až do samotnej hrobky. Čo stavitelia tohto náhrobku chceli týmto povedať? Myslím, že tým chceli vyjadriť svoju nádej. Lúč svetla preniká do hrobky v tom najtmavšom čase roka, kedy sú dni najkratšie a noci najdlhšie. A tak aj náš život nikdy, ani v tých najchmúrnejších svojich udalostiach nikdy nepostráda nádej.

A presne toto je to, čo nám všetkým, tebe i mne, ponúka aj Ježiš v udalosti svojho zmŕtvychvstania. Sv. Pavol hovorí: Kristus vstal zmŕtvych „ako prvotina zosnulých.“ (1 Kor 16, 20)Ako prvotina znamená, že on bol prvý a za ním nasledujeme my. Hrob nie je naším definitívnym koncom. Za nim nasleduje sláva vzkriesenia. A to nielen v tom doslovnom, ale aj v prenesenom slova zmysle. Lebo dôsledkom toho, že náš život nekončí, je potom to, že aj veci v ňom naberú nový zmysel. V našom živote potom nemajú miesto beznádeje, starosti, smútok, zúfalstvo. Toto je skutočný zmysel Ježišovho zmŕtvychvstania. Keby sme vedeli, milí priatelia, túto skutočnosť naplno absorbovať a uveriť jej, naše životy by dostali novú kvalitu.

Pozrime sa, ako táto skutočnosť pomohla v jednej ponurej a ťažkej chvíli života hudobnému skladateľovi Georgovi Friedrichovi Händelovi.

Jednej noci sa tento hudobný skladateľ vliekol osamelý a unavený londýnskymi ulicami. Cítil, že je na pokraji, že už nevie vytvoriť žiadne hudobné dielo. Blížila sa mu šesťdesiatka a cítil sa nevládny a oveľa starší, než bol.

Takto si hovoril: „Bože, prečo ma nechávaš žiť, keď ma všetci ľudia opúšťajú, pochovávajú, pretože už nevládzem tvoriť. Prečo som takto neschopný? Bože môj, prečo si ma opustil?“ A v tejto beznádeji, ba až zúfalstve sa vrátil domov. Vojde do izby a oči mu padnú na balík, ktorý bol položený na stole. Podíde k nemu, rozlomí pečať, rozbalí ho a nájde v ňom libretto. Bolo od akéhosi druhoradého básnika – Karola Jannesa. V liste mu básnik píše: „Pán si praje, aby ste urobili hudbu na tento text.“ Umelec ľahostajne listuje librettom a pozerá text bez záujmu. Až zrazu tam číta takéto slová: „Bol opovrhnutý, opustený, muž bolesti. Potupený a znevážený. Čaká, že ho niekto poteší. Volá k Otcovi: Bez teba pre mňa šťastia niet. Ty nezanecháš moju dušu v podsvetí a nedáš uzrieť porušenie svojmu svätému.“

Umelcovi sa tieto slová pozdávajú. Sú ako ušité na jeho zlomené srdce. S rastúcim záujmom číta ďalej. Text libretta ho stále viac a viac približuje k ukrižovanému Ježišovi. Až príde k pasáži, v ktorej vrcholom je zvolanie: „Ja viem, že môj vykupiteľ žije a preto napokon plesám a volám – ALLELUJA!“

V tej chvíli vidí umelec v duchu svojho ukrižovaného Vykupiteľa tak hlboko, tak intenzívne, že cíti v sebe novú silu, nový oheň. V mysli mu začnú víriť úchvatné melódie. Berie pero a začne písať. S neuveriteľnou ľahkosťou a rýchlo zapĺňa notami a textom stranu za stranou. Svojmu sluhovi vraví: „Otvorila sa mi doširoka brána nebies a vidím svojho Spasiteľa.“ A 24 dní a nocí akoby zbavený zmyslov iba s malými prestávkami píše a píše a píše. Napokon vyčerpaný klesá na posteľ. Na jeho stole leží hotový rukopis najväčšieho oratória, aké kedy vzniklo. Má nadpis: MESIÁŠ.

Nesmrteľný autor o ňom povedal: „Bol to zázrak, bola to veľká milosť Božia, že som vykúpenie Ježiša Krista tak hlboko porozumel, že som od neho dostal silu, radosť a inšpiráciu pre nový život.“ Odvtedy napísal ešte 10 známych a slávnych oratórií na oslavu Boha.

Možno tu, na tomto príbehu aj my cítime, že v Ježišovom zmŕtvychvstaní je sila – sila pre plnšie prežívanie života každého z nás. A nielen sila. Aj dôvod. Lebo ak verím, že raz aj ja tak ako Ježiš vstanem z mŕtvych, potom táto viera musí zo mňa vytvoriť nového a vo všetkých sférach plnšie žijúceho človeka už tu na zemi.

Želám vám, milí priatelia, požehnanú Veľkú noc.

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.